nadnoduse

                      Bláznivá Viktorka

Zobudila som sa na strašný krik. Veľmi som sa zľakla. Znelo to ako rev zraneného zvieraťa a slová nedávali žiadny zmysel. Pripadala som si doslova ako v horore. Oproti mne bola posteľ obkolesená sieťou a v nej šialená žena, ktorá sa hádzala, metala, trhala si vlasy. Celé toto hrôzostrašné divadlo dotvárala uši drancujúcim vreskotom. Jej slová nedávali zmysel. Zneli mi v ušiach ako odriekanie satana v latinčine. Kým som sa stihla spamätať, vbehla do izby sestrička spolu s dvomi mocnými ošetrovateľmi. Otvorila klietku a chlapi znehybnili pacientku v amoku, aby mohla dostať upokojujúcu injekciu. Ja som sedela na svojej posteli, s vytreštenými očami, neschopná akéhokoľvek pohybu. V hlave mi vírila len jediná myšlienka :
„ Kam som sa to, preboha, dostala? „
Keď sa moja bláznivá spolupacientka upokojila, ošetrovatelia odišli a sestrička sa otočila tvárou ku mne :
„ Nemusíte sa báť. Naša bláznivá Viktorka sa z klietky nedostane. Nemôže vám ublížiť. Chudiatko je celkom pomätená. Občas máva takéto silné záchvaty. Preto musí byť v tej klietke. Bohužiaľ sme pre vás nemali inú, voľnú posteľ. Možno sa zajtra, po veľkej vizite, niečo uvoľní a budeme vás môcť presunúť. „
Ja som však bola stále v šoku z toho, čo sa stalo a nijako som nereagovala.
„ Ako sa cítite? Ste v poriadku? Haloooo, mladá pani? „ – snažila sa ma sestrička prebrať, hladkajúc ma po vlasoch.
„ Nie, asi nie som v poriadku. Chcem ísť domov. Nezostanem tu.“ – vyhŕklo zo mňa.
„ Poďte so mnou, prosím. Zájdeme za lekárom. Môžete sa s ním o tom porozprávať. Určite spolu nájdete prijateľné riešenie.“ – povedala sestrička nesmierne príjemným, milým hlasom.
Sálala z nej podmaňujúco dobrá energia. Pripadala mi ako anjel, ktorý v pekle zachraňuje zatratené duše. Bola mladá, krásna a plná empatie. Nechápala som, ako môže, s úsmevom na tvári, pracovať tam, kam už ani Boh nedočiahne.
Len čo sme vstúpili do ambulancie, sestrička stručne opísala, čo sa práve stalo v mojej izbe, otočila sa ku mne a láskavo povedala :
„ Nebojte sa. Keď skončíte, vrátim sa pre vás. Spolu to zvládneme. „
Usmiala sa na mňa, opäť ma pohladila po vlasoch a odišla. Musím povedať, že už dlho sa ku mne nik nesprával s takou láskou a nehou. Bolo to, akoby mi hladkala dušu, nie vlasy.
Po prvej doktorovej otázke som sa zosypala ako domček z kariet. Už ani neviem, čo sa ma to vlastne pýtal, ale v tej chvíli na mňa dopadla všetka ťarcha posledných dní. Nechal ma vyplakať sa. Podával mi jednu papierovú vreckovku za druhou s chápavým výrazom v očiach. Keď som sa po dlhej, predlhej chvíli ako tak upokojila, pokojným hlasom povedal :
„ Naozaj chcete ísť v takomto stave domov? Chcete, aby vás takto videli vaše deti? Neprišli ste sem sama a dobrovoľne preto, aby ste sa domov, k svojim deťom, vrátili ako silná a milujúca matka? „
Tie slová vo mne zarezonovali. Áno, presne preto som sem prišla, ale ako to tu vydržať? Ako sa v blázinci nezblázniť?
„ Nebojte sa, spolu to prekonáme a sľubujem vám, že na tomto uzavretom oddelení nebudete dlho. Určite len pár dní. Nepatríte sem. Bohužiaľ, predpisy sú predpisy. Prijali sme vás po pokuse o samovraždu, takže tu musíte ostať dovtedy, kým prestanete byť sama pre seba nebezpečná. Zajtra ráno je veľká vizita s pánom primárom. Pošlem vás tam, hoci….nemal by som, keďže sme vás prijali len dnes. Zvyčajne posielame pacientov pred veľkú vizitu až na štvrtý piaty deň od prijatia. Vy ste však výnimočný prípad. Nepriviezla vás záchranka ani polícia, takže to môžeme risknúť. „ – prerušil moje mlčanie, potmehúdzky na mňa žmurkol a ja som mala v tej chvíli pocit, že mi číta myšlienky.
„ Dáme vám niečo na upokojenie alebo to skúsite zvládnuť sama? Z lekárskeho hľadiska oblbováky neodporúčam. Správa v zdravotnom zázname by mohla váš pobyt na tomto oddelení predĺžiť. Z ľudského hľadiska….keby som bol na vašom mieste, určite by som ten oblbovák potreboval. Rozhodnutie v tomto prípade nechám na vás. „
Jeho prístup ku mne ma šokoval. Nerozprával sa so mnou ako s bláznom ale ako s inteligentným, rovnocenným partnerom. Urobilo to na mňa obrovský dojem.
„Pokúsim sa to teda zvládnuť bez toho oblbováka. Ďakujem. „ – povedala som. Šokovaná viac než ľudským prístupom tohto lekára som sa na viac slov nezmohla.
„Tak sme dohodnutí. Sestrička vás odprevadí na izbu a keby niečo, som tu. „
Vstal, podal mi ruku na pozdrav, venoval mi ešte jeden milý úsmev a vyšiel z ambulancie. Vzápätí vošla sestrička. Odviedla ma do mojej izby a cestou mi rozprávala o bláznivej Viktorke, mojej spolubývajúcej.
Viktorka bola 50 ročná žena, ktorá kedysi študovala jazyky. Veľa jazykov. Po prepuknutí ťažkej psychickej poruchy sa jej zliali do jedného, čo vysvetľovalo to nezmyselné bľabotanie počas amoku. Zošalela po tragickej smrti svojej jedinej dcéry. Okrem starej, chorej matky už nemala vôbec nikoho. Mávala však aj svetlé chvíle, kedy nemusela byť zatvorená v klietke. Jej amoku vždy predchádzala aura, takže všetci vedeli, kedy upozorniť personál, aby ju stihli, skôr ako to príde, zatvoriť do klietky. Viem, vyznieva to morbídne a nehumánne ale inak sa nedalo. V stave amoku bola nebezpečná pre seba aj pre svoje okolie.
Keď sme dorazili na izbu, klietka bola otvorená. Viktória sedela na posteli a čosi hľadala v zásuvke svojho nočného stolíka.
„ Pozrite, Viktorka, koho vám vediem. To je pani Janka, vaša nová spolubývajúca. „ – povedala sestrička a nežne ju pohladila po rozstrapatených vlasoch.
„ Ahoj. Som Viktória. Môžeš ma, prosím učesať? Dnes si po mňa príde dcérka. Nemôže ma vidieť takúto. „ – povedala Viktorka a pozrela sa smerom ku mne.
Pochopila som, že aj keď má moja spolubývajúca svetlé chvíle, realita jej uniká.
„ Samozrejme. Prečo nie. „ – odpovedala som a sama sebe som sa čudovala, odkiaľ to zo mňa vyšlo.
„ A potom pôjdeme fajčiť. Lenže….ja už nemám cigarety. Ak mi nejakú dáš, určite ti ju vrátim hneď, ako príde dcéra. Určite mi prinesie. „ – ozvala sa opäť smerom ku mne.
Nevedela som, čo mám na to povedať. Cigarety aj kávu sme mali na prídel. Žiadne osobné veci sme, kvôli bezpečnosti, nesmeli mať pri sebe. Pri prijatí nám vzali úplne všetko. Dokonca aj spodné prádlo. Dostali sme erárne pyžamá, župany, uteráky a poháre. To bol celý náš majetok. Naše vlastné cigarety, kávu aj dobroty, ktoré nám doniesli návštevy, boli odložené v izbe sestier s našimi menovkami. Cigarety sme dostávali na prídel, 10 kusov denne a kávu sme si u sestričiek mohli zalievať len ráno po raňajkách a po obede. Ostatné dobroty sme si mohli vybrať, kedy sme chceli. V tom čase sa mi to zdalo šialené, obmedzujúce, neľudské ale dnes už mi to celé absurdum dáva zmysel. Keby sme mali všetky tie veci u seba, bolo by to nebezpečné. Človek v amoku dokáže hrozné veci, takže bolo nevyhnutnosťou eliminovať riziko vzniku nezhôd na minimu. Na oddelení bolo viacero pacientov, ktorí si cigarety ani kávu dovoliť nemohli a v stave amoku by za ne aj vraždili.
Spýtavo som sa pozrela na sestričku, ktorá nenápadne sledovala naše zbližovanie. Nevedela som, či smie Viktorka fajčiť ani to, či a kde sa tu vôbec fajčiť smie. Pochopila moju otázku v očiach a povedala:
“ Fajčiť sa smie jedine na záchodoch a cigarety sú na prídel. 10 kusov na deň, takže je len na vás, či sa s Viktorkou podelíte. „ – povedala s úsmevom na tvári a dodala :
„ Poďte so mnou. Dám vám váš dnešný prídel. „
„A čo moje vlasy? Čo ak akurát príde moja dcérka ?„ – ozvala sa takmer s plačom Viktorka.
„ Určite rada počká. Veď príde len a len kvôli vám, zlatko. „ – nedala sa odbiť sestrička.
To Viktorku upokojilo.
„ Ale ponáhľaj sa. Pre istotu. „ – povedala smerom ku mne, keď sme vychádzali z izby.
V sesterskej izbe som dostala svoj prídel. Cigariet bolo dvanásť. Nechápavo som pozrela na sestričku a tá hneď zareagovala :
„ Pre Viktorku, ak by ste sa chceli podeliť. „ – šibalsky na mňa žmurkla a pokračovala :
„ Ak vám však smiem poradiť, neučte pacientov na to, že ich budete zásobovať čímkoľvek. Zvykli by sa na to a vy by ste skrachovali. „
Keď som sa vrátila do izby, Viktorka už na mňa netrpezlivo čakala s hrebeňom v ruke. Bez slova som ho vzala a začala prečesávať jej dlhé, husté vlasy. Na tvári sa jej zjavil blažený výraz.
„ Budem krásna. Krásna pre moju Katušku. „
V tej chvíli bola pokojná ako baránok a už som v nej nevidela toho zversky vreštiaceho démona, ktorý ma zobudil do reality uzavretého oddelenia psychiatrickej liečebne. Odrazu to bola krehká, zraniteľná bytosť, ktorú zlomila osobná tragédia.
Už som rozumela tomu, ako sa sestrička môže usmievať a byť milá v prostredí, v ktorom pracuje. V každom pacientovi, nech bol jeho stav akokoľvek vážny, nevidela ľudskú trosku, ale krehkú a zraniteľnú bytosť. Tiež som pochopila, že práve toto je pre mňa jediný možný spôsob, ako sa “ v blázinci nezblázniť. “ Preto som sa rozhodla spoznávať životné osudy svojich spolupacientov. Nesúdiť ich, nevyvyšovať sa nad nich. Koniec koncov, v tej chvíli som bola jednou z nich.