nadnoduse

Na fajčiari

„ Dobre, dobre. Už stačilo! Nie si moja mama, aby si ma takto vyčesávala. Ide sa fajčiť! „ – okríkla ma odrazu Viktorka prísnym hlasom.
Až som sa trochu zľakla, hoci som bola upozornená na to, že pred atakom ju vždy najprv „ vypne „ . Zrejme to bola len menšia odchýlka v jej nálade. Auru som dovtedy u nej nezažila, na rozdiel od amoku, pripomínajúceho výjavy z hororových filmov.

Vypne bol slangový výraz pre jej stav, kedy odrazu, z ničoho nič, ostala sedieť alebo stáť, podľa toho, čo práve robila, ako paralyzovaná. Úplne bez pohnutia, bez akejkoľvek reakcie na vonkajší svet. V takejto paralýze niekedy dokázala zotrvať aj desať – 20 minút, kým prišiel amok. Väčšinou hneď dostala injekciu a ošetrovatelia ju odniesli do bezpečia jej klietky. V takomto prípade nebol atak až taký silný a desivý. Netrhala si vlasy, nehádzala sa ako zmyslov zbavená. Sedela alebo ležala v klietke a vykrikovala tie svoje nezmysly v jazyku celého sveta. Sestrička mi poradila, aby som sa s ňou v takýchto prípadoch rozprávala. Vraj ju to upokojí a zaspí. Pri najbližšej príležitosti som to vyskúšala. Musím uznať, že to bola celkom zábava. Najprv som jej dávala rôzne, jednoduché otázky a ona mi odpovedala tým svojim vše jazykom. Pri niektorých sa smiala, pri iných sa mračila. Nemala som však pocit, žeby ju to upokojovalo, nuž som jej začala rozprávať môj životný príbeh. Vtedy celkom stíchla. Viem, že mi v tej chvíli vôbec nerozumela, ale zjavne ju môj hlas upokojoval. Netrvalo dlho a zaspala. Keby nás vtedy niekto nahral na video, bola by z toho skvelá groteska. Neskôr som si uvedomila, že to pre mňa malo nesmierny význam. Nielen preto, že som mala na izbe pokoj, ale zároveň som zo seba dostávala všetko, čo ma tlačilo na duši. Z Viktorky sa postupne stala moja bútľavá vŕba, u ktorej som mala stopercentnú istotu, že nevyzradí ani jedno moje tajomstvo.

Hneď ako ma okríkla, striasla sa a pokojným až prosebným hlasom povedala:
„ Môžeme už ísť ? Teda…..ak mi dáš jednu cigu. Vieš, každú chvíľu tu môže byť moja Katuška a už si spolu nezapálime, lebo ma berie domov. „
Prišlo mi jej veľmi ľúto. Húževnato čakala na svoje milované dieťa, ktoré už nikdy nepríde. Spomenula som si na svoje deti a pri predstave, žeby som niektoré z nich mohla stratiť, mi prebehol mráz po chrbte a zalial ma studený pot. To by som neprežila, preletelo mi hlavou. Vtedy som ešte ani len netušila, že prežijem rovnako šialenú, neznesiteľnú bolesť. Ja som však, oproti Viktorke, mala šťastie v tom, že mi ostala ešte dcéra. Zrejme to bol jediný dôvod, pre ktorý som nezošalela úplne ako ona.
Chytila ma za ruku a ťahala za sebou. V tej chvíli som jej bola za to vďačná. Svojou bezprostrednosťou ma vytrhla z desivých myšlienok. Prešli sme cez chodbu a na konci zahli do dverí vpravo. Ostala som v šoku. Z ošarpanej miestnosti v pivničných priestoroch sa na nás vyvalil obrovský kúdol dymu.
„ Rýchlo zatvorte tie dvere, lebo bude prúser. „ – ozvalo sa z miestnosti.
„ Čušte. To je bláznivá Viktorka. Chcete, aby dostala záchvat? Neznáša krik. „ – ozval sa niekto ďalší.
Keď som si ako tak privykla na dym štípajúci v očiach, zbadala som v útlej miestnosti s maličkým, pivničným oknom štyroch ľudí. Boli tam dve ženy a dvaja muži. Nedokázala som si predstaviť, že si v tom mini priestore zapálime ešte aj my dve.
„ Toto je moja nová priateľka. Zoznámim vás. Je to skvelá žena. Nechápem ako ju sem mohli zavrieť. Škoda, že sa už neuvidíme. Za chvíľu je tu moja dcéra. Berie ma domov. „ – povedala Viktorka víťazoslávne a hneď ma začala zoznamovať s podivnou osádkou záchodových priestorov.
Tí sa však netvárili veľmi prívetivo.
„ To je tá šľapka, ktorú ráno priviezli. Dajte si na ňu pozor. Musí to byť veľmi ťažký prípad, keď ju prijali v nedeľu. „ – s dôrazom v hlase poznamenal jeden z mužov.
„ Čo si to povedal? „ – zúrivo na neho zvrieskla Viktorka.
Odrazu mala v tvári zvláštny výraz. Nikdy nezabudnem na ten prázdny, vytreštený pohľad jej očí. Z poznámky, ktorú jeden z mužov utrúsil na moju adresu, sa mi podlomili kolená a slzy mi zaliali tvár. Ja predsa nie som žiadna šľapka ani nebezpečný psychopat, lietalo mi v hlave. Opäť som sa raz zosypala ako domček z kariet. Stačila jediná, neprístojná poznámka. Čo sa dialo potom, som takmer nestíhala sledovať. Niekto z prítomných bežal upozorniť sestričku, že Viktorka má auru a vzápätí ju už ošetrovateľ niesol do bezpečia klietky. V tej chvíli sme boli na záchode, ako zázrakom, len my dve. Všetci sa urýchlene rozpŕchli do svojich izieb. Keď odišiel aj opatrovateľ s mojou spolupacientkou v náručí, ja som tam stále nehybne stála. Bola som ako obarená z toho desného divadla, ktoré sa práve odohralo. Sadla som si na záchodovú dosku, zapálila cigaretu, slzy ako hrachy sa mi kotúľali po lícach a v duchu som nadávala sama sebe za to, kam som sa to nechala dobrovoľne zavrieť. Mala som pocit, že ak som ešte nebola celkom šialená, tak čochvíľa určite budem.
„ Pani Janka, ste tu ? „ – ozval sa od dverí akýsi neznámy, ženský hlas. Nebola to sestrička ani bláznivá Viktorka. Vošla dnu a zbadala ma tam sedieť celú zbedačenú. Zdvihla som sa na odchod. Nemala som ani najmenšiu chuť s kýmkoľvek hovoriť. Oveľa milšia mi bola predstava šialenej ženy v mojej izbe.
„ Ja by som na vašom mieste teraz do izby nešla. „ – povedala neznáma.
„ Prečo nie ? Vždy lepšie ako to, čo sa tu práve odohralo. Viktorku zvládnem. „ – odvrkla som.
„ Viktorka má neuveriteľne silný záchvat. Takýto som u nej ešte veru nevidela a to som tu už takmer mesiac. Naozaj by si tam nemala ísť. „ upozornila ma priateľským hlasom a tykaním mi dala najavo svoje sympatie.
„ Z toho magora si nič nerob. Je to ťažký alkoholik, pravidelný zákazník tohto nóbl podniku. Z toho chlastu mu už asi odumreli aj posledné mozgové bunky. Chodí sem pravidelne na zastavenie ťahu. Ešte ani poriadne nevytriezvel a už vystrkuje rohy. Videl ťa, keď ťa doviezli „ – nestihla dopovedať, pretože som jej hneď skočila do reči :
„ Nikto ma sem na silu nedoviezol. Prišla som dobrovoľne s bratom! „
Hodila som horiacu cigaretu do zaváraninového pohára s vodou, ktorý slúžil ako popolník a vstala som na odchod.
„ Prepáč, tak som to nemyslela. Som Erika. „ – povedala neznáma podávajúc mi ruku na zoznámenie.
„ Ahoj. Som Jana, ale to už vieš. „ – odsekla som stále znechutená tým, čo sa stalo.
Len čo som vyšla na chodbu, začula som Viktorkin neľudský rev vychádzajúci z našej spoločnej izby. Znovu som sa rozplakala. Človek tu nemal nijaké súkromie. Ani len na tých záchodoch sa nemohol nerušene vyplakať do sýta.
Erika mi išla v pätách. Dobehla ma, chytila okolo pliec a šepla:
„ Poď, sadneme si v jedálni a vyrozprávam ti svoj príbeh. Tam nebudeme počuť Viktorku a ty aspoň na chvíľu zabudneš na svoje trápenie. Tiež nie som blázon. Nikto z nás nie je, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. „
„ Erika, ešte ste neužili svoje lieky tak šup – šup. „ – dozneli k nám slová sestričky, ktorá už netrpezlivo čakala vo dverách sesterskej izby.