nadnoduse

Spolubývajúce

Do jedálne som vbehla celá upachtená. Rozhliadla som sa dookola. Nebolo tam preplnené, ale pri každom stole niekto sedel. To ma dosť podráždilo. Chcela som sedieť sama. Nemala som ani najmenšiu chuť niekomu pri obede vykladať kto som, čo som, prečo som, tam kde som. Ešte som sa ani nestihla poriadne zorientovať, už na mňa od stola v kúte mávala akási žena. Rukou mi naznačovala, aby som si prisadla. Keďže som aj tak nemala veľmi na výber, vzala som tácku s obedom a vykročila som k nej. Pri stole sedeli dve ženy. Jedna bola cigánočka, približne 30 ročná a tá druhá mohla mať tak 50 rokov.

„ Dobrý deň. Máte tu voľné, prosím? „ – opýtala som sa zdvorilo.

„ Jasné. Inak by som ťa nevolala. Ty si tá nová, čo dnes prišla z uzavretého, však? „ – prihovorila sa mi cigánočka tykaním, akoby sme sa už dávno poznali.

„ Áno. Volám sa Jana. „ – odpovedala som stručne.

„ Viem, viem. Mamča Janča, že? „ – so smiechom si overovala skutočnosti.

„ Odkiaľ vieš moju prezývku? „ – začudovala som sa.

„ Od Peťky z uzavretého, aj od Maroša. Tu sa nič neutají. Okrem toho, keď sa sem dá niekto dobrovoľne doviezť v nedeľu ráno, nemôže sa čudovať, že o ňom všetci vedia. To ťa čo napadlo? Nevieš si dovolenku zariadiť lepšie? „ – pokúsila sa cigánočka o žart, no na mňa mala tá poznámka presne opačný efekt.

Z nového prostredia som bola mimoriadne zmätená a vystresovaná. Najradšej by som sa okamžite vrátila na uzavreté oddelenie. Vtedy som pochopila jeho pravý význam. Poskytovalo nám, roztriešteným dušiam, ochranu nielen pred našimi chorobami, ale najmä pred okolitým svetom, ktorému sme v tých stavoch absolútne nerozumeli. Bol to azyl pred tým blázincom mimo tohto mikrosveta.

Bolo mi do plaču. Chuť na jedlo ma v tej chvíli absolútne prešla. Reakcie emočne vyhrotených ľudí bývajú nepredvídateľné. Ani neviem ako som sa zdvihla aj s táckou s obedom od stola a odišla. Vbehla som do izby, hodila som sa na posteľ a tak ako vždy vo vypätých situáciách som sa rozplakala. Z pootvorených dverí na sesterskej izbe ma zahliadla sestrička. Musela som vyzerať dosť úboho, pretože v okamihu vbehla za mnou.

„ Stalo sa niečo? „ – spýtala sa hneď vo dverách.

Mala som sto chutí poslať ju do horúcich pekiel. Takto som si to moje preloženie veru nepredstavovala. Sloboda môže mať niekedy veľmi trpkú príchuť. Áno, viem, od slobody v pravom slova zmysle to bolo na míle vzdialené, ale po pobyte na uzavretom oddelení tá voľnosť akoby nemala hraníc. Na otvorenom oddelení som bola sotva dve hodiny a najradšej by som sa vrátila späť k mojim bláznivým Dorkám. U nich som si bola istá aspoň tým, čo môžem od nich čakať.

„ Nič sa nestalo, len tu nechcem byť. „ – povedala som odmerane pomedzi vzlyky.

„ Ale no tak. Nie je to tu také strašné. Zvyknete si. Keď ste to zvládli na uzavretom, zvládnete to aj tu, nebojte sa. Trochu sa oťukáte a pôjde to. Ak máte chuť na kávu, zaneste si hrnček na výdajné okienko lebo potom sa bude zalievať až o tretej poobede. Vezmite si ju vonku na slniečko, to vám urobí dobre. „ – snažila sa ma upokojiť.

V tom vošli do izby ženy, ktoré sedeli so mnou v jedálni.

„ Neviete, čo sa pani Janke stalo, dievčence? „ – obrátila na ne svoju pozornosť sestrička.

„ Aaale, tuto Hela zase svojim nemiestnym humorom prestrelila. Niekedy jej huba predbehne rozum. „ – skonštatovala staršia žena.

Cigánočka priskočila k mojej posteli, sadla si na okraj a chytila ma za ruku.

„ Prepáč, mamča Janča. Vierka má pravdu. Niekedy nedomyslím, čo tresnem. Nemyslela som to zle. Bol to len pokus o žart. Naozaj ma to mrzí. Pozri, ako bolestné som ti doniesla kávu. No tak, hore hlavu. Sme kamky? „ – povedala ospravedlňujúcim tónom.

Nemala som chuť kamkovať sa, ale nedala mi na výber. Nič také strašné sa nestalo, aby som nemohla jej ospravedlnenie prijať.

„ Kamky. „ – odpovedala som stroho.

„ Dobre, dievčence. Som rada, že ste si to vysvetlili a teraz šup po lieky. Ozaj, skoro som zabudla. Pani Janka, o druhej sa s vami chce rozprávať vaša ošetrujúca lekárka, tak sa mi pred druhou ohláste. „ – povedala sestrička a vypochodovala z izby.

„ Ani sme sa nestihli zoznámiť. Ja som Hela a toto je teta Vierka. Všetci jej tykajú, ale ja nechcem, lebo si ju veľmi vážim. Doma ma učili vážiť si starších ľudí. „ – prihovorila sa mi cigánočka.

„ Teší ma, Jana. „ – povedala som a podala som jej ruku.

„ Ja som Viera a budem rada ak mi budeš tykať. „ – podala mi ruku Vierka.

„ Teší ma. „ – opätovala som jej stisk.

„ Ideme s kávou na fajčiar. Poď s nami. „ – zavelila Hela.

„ Na fajčiar? Ja by som radšej vonku na vzduch. Záchodového kávičkovania mám plné zuby. „ – odpovedala som.

Obe moje spolubývajúce sa rozosmiali.

„ Tu nie si na uzavretom, zlatko. My tu máme normálnu fajčiarsku miestnosť s veľkými oknami, takže je aj dobre vetraná. Dokonca tam máme aj stoly a stoličky namiesto záchodových mís. „ – zasmiala sa Vierka.

„ Nedbám, poďme teda. Potrebujem nevyhnutne cigaretu. Je toho na mňa akosi priveľa. „

„ Zvykneš si. Nie je to tu až také zlé. „ – povedala Hela s úsmevom vychádzajúc z izby.

Na fajčiari bolo plno. Bola to dobre vetraná, veľká, svetlá miestnosť. Konečne som si mohla kávu s cigaretkou vychutnať ako človek hoci tí ľudia vo mne vyvolávali paniku. Nepoznala som ich. Každí z nich mal nejakú diagnózu a ja som nevedela, čo od nich môžem očakávať. Hela nás viedla k stolu, pri ktorom sedeli traja muži a dve mladé dievčatá. Jeden z mužov vyzeral už na prvý pohľad ako umelec, veľký bohém. Bol to pán v rokoch. Na strapatej, sivej hlave mal čiernu baretku a tvár mu zdobila dlhá, biela brada. Svojim prísediacim niečo zaujato vysvetľoval a oni hltali každé jeho slovíčko.

„ Ahojte. Dovoľte, aby som vám predstavila bájnu mamču Janču. Odteraz býva so mnou na izbe, takže bacha. Kto jej skriví čo i len vlások na hlave, bude mať dočinenia so mnou. „ – zasmiala sa Hela.

„ To tá pravá hovorí, čo ju hneď z príchodu do sĺz dostala. „ – podpichla ju Vierka.

„ Teta Vierka, pssssst. Janka, dovoľ mi predstaviť ti tento náš poklad. Je to akademický maliar a vychýrený reštaurátor. Skutočný umelec z mäsa a kostí. Takže, Janka, toto je Karol, Karol, toto je Janka. Zoznámte sa. „ – zaštebotala podlízavo Hela.

Podali sme si ruky a jednohlasne sme povedali :

„Teší ma. „

Ja s Helou sme si prisadli k tomuto stolu. Teta Vierka odišla do druhého kúta, kde nik nesedel. Nechápavo som na ňu pozrela.

„ To si nevšímaj. Teta Vierka potrebuje pokoj, inak dostane migrénu. Vždy sedí sama v kúte. Veľa ľudí na jednej hromade jej nerobí dobre. „ – vysvetľovala mi cigánočka.

Tiež mi nerobilo dobre sedieť s neznámymi ľuďmi pri jednom stole. Zo slušnosti som s nimi chvíľu vydržala, ale potom som sa ospravedlnila.

„ Prepáčte, pôjdem si prisadnúť k Vierke, nech tam nie je taká sama. Veď sa tu určite ešte stretneme. „

Keď som odchádzala od stola, pozerali na mňa ako na zjavenie a mne to bolo celkom jedno. Necítila som sa v tej spoločnosti dobre. Vlastne, v tej chvíli by som sa necítila dobre v žiadnej spoločnosti, jedine s mojimi bláznivými Dorkami na uzavretom. Bola som od nich len chvíľu preč a už mi nesmierne chýbali.

„ Smiem si prisadnúť? „ – opýtala som sa Vierky zdvorilo.

„ Samozrejme. Pokojne si sadni. „ – odpovedala mi.

Ostalo ticho. Vierka zjavne nemala chuť rozprávať a ja tiež nie. Mlčanie mi vyhovovalo. Obe, ponorené do vlastných, pochmúrnych myšlienok, sme si usrkávali z kávy a poťahovali z cigarety. To spoločné ticho prepojilo naše duše zvláštnym putom. Od tej chvíle sme si rozumeli aj bez slov.