nadnoduse

BASTILA

Sú rôzne ťažké traumy, tragédie, bolesti ale nič nedokáže človeka zasiahnuť viac, ako utrpenie vlastného dieťaťa. O to viac, ak mu nedokážete pomôcť. Tá bezmocnosť, strach, bolesť sú ako sršne, ktoré vás chcú ubodať až na smrť. Vy to však musíte prežiť. Pre ňu, pre neho, pre vaše dieťa. Celý svet sa s vami točí ako centrifuga, sršne bodajú a bodajú a vy každou minútou neistoty šaliete stále viac a viac.

  Prežila som to so synom. Pri jeho drogových úletoch, zničenej psychike. Pri tom tvrdom boji, ktorý nemal nádej na šťastný koniec. Ten príšerný, neznesiteľný strach o život dieťaťa sa nedá opísať žiadnou metaforou. Boj sme prehrali. Obaja. Ostalo vo mne ubolené prázdno plné výčitiek a zápach zhorenej duše.

 Život však ide ďalej. Rieku ani vietor nezastavíš a tak kráčam ďalej, lebo stále mám pre koho. Kráčam pre moju milovanú dcérku, verne po jej boku, aby som ochránila jej žiarivý úsmev, iskričky v očiach, sny aj túžby a predsa…

 Predsa vždy zasiahne do jej života niečo, čo behom pár sekúnd zničí všetko. Darmo stojím na stráži ako udatný rytier. A ja? Opäť tá bezmocnosť, tie dotieravé sršne, bodajúce stále viac a viac.

 A tak znova bojujem. Bojujem z démonmi strachu a bolesti. Celé vnútro sa chveje úzkosťou, každý nádych v hrudi bolí, slzy sa rynú ako Niagara. Mám pocit, že viac nezvládnem. Že tentokrát už úplne zošaliem.

Zároveň však viem, že nesmiem. Nesmiem vzdať túto vojnu. Mamy sa nikdy nevzdávajú. Bojujú urputne ako levice za šťastie svojich detí.

Ja takto bojujem tiež, len neviem, ako dlho to ešte vydržím. Každá bastila sa dá dobiť a tá moja je, momentálne, nesmierne oslabená. Nepriateľ útočí a pomaly ale isto rúca bránu. Jedinú istotu, jediný nástroj bezpečia.

  Snáď sa stane zázrak a tá brána to ustojí. V opačnom prípade z bastili ostanú len ruiny a prázdno so zápachom zhorených duší.

Láska matky nikdy neumiera,

aj keď trpí sťa ranené zviera.

Srdce matky vždy pre deti bije,

veď pre ne umiera aj žije.