nadnoduse

Žijeme v demokratickom štáte. Koľké to šťastie. Môžeme si hovoriť, čo len živ  chceme, škoda len, že nás nik nepočúva. Dokonca aj cestovať môžeme, kam sa nám zachce, škoda len, že nie je za čo. A umrieť? Umrieť tiež môžeme, ako chceme, škoda len, že nás naše úžasné, demokratické zdravotníctvo nakoniec nechá zdochýnať ako opusteného, prašivého psa v bolestiach a utrpení bez pomoci. Pýtate sa prečo také tvrdé slová? Nuž čítajte ďalej.

Pred šiestimi rokmi lekári objavili u mojej svokry, vďaka modernej technike, zhubný nádor na pahýli po odstránení maternice. Keďže bol neoperovateľný, začal kolobeh ožarovania a chemoterapií. Kto nezažil, nepochopí, čo to pre pacienta znamená. Vraj predĺženie života. Možno budem morbídna, ale podľa môjho názoru to už žiadny život nie je. Prudké jedy vám kolujú v žilách a okrem rakovinových buniek vraždia aj všetko ostatné. Človek nemôže jesť, má ukrutné bolesti a jeho telo zo dňa na deň stále viac chradne. Áno, viem, mnohým toto utrpenie zachráni život, ale väčšine len predĺži jeho utrpenie. Nechcem tu však rozoberať či liečiť alebo neliečiť rakovinu. V tomto sa musí každý rozhodnúť sám, samozrejme demokraticky, teda slobodne.

Trochu som odbočila od podstaty tohoto článku. Čo sa týka mojej svokry, jej život sa v jedinej sekunde, po rozhodnutí liečiť sa, zmenil na jednu hroznú, nočnú moru, z ktorej ju vytrhne, bohužiaľ, už len smrť. Hoci počiatočná liečba nádor na chvíľu umlčala, o čosi neskôr sa prebral k životu s o to väčšou intenzitou. A to sa ešte ani telo nestihlo spamätať z prudkých jedov, ktoré viac ako pol roka do neho pumpovali. Odrazu už boli metastázy aj na pankreasi. Ako ináč, opäť neoperovateľné. A znova ten istý kolotoč, nemocnice, chemoterapie, bolesti, slabosť. Nič, čo by malo aspoň niečo spoločné s plnohodnotným životom. Takmer štyri roky nekončiaceho utrpenia. Niekto si určite povie, že predsa vďaka vede a zdravotníctvu dostala tie roky do daru, že inak by tu už dávno nebola. Nuž, áno, ale….nie som si istá, či o taký život skutočne stála.

Pred pol rokom sa už metastázy objavili aj v pľúcach a chrbtici. Lekári usúdili, že akákoľvek ďalšia liečba je zbytočná, takže po šesťročnom utrpení neostáva nič iné, len čakať na smrť.

A práve tu to začína. Pacient sa stáva pre naše zdravotníctvo nezaujímavým, ba čo viac, je iba na príťaž. Lekári si nás pohadzujú hore dolu, vyhovárajú sa jeden na druhého, kto má čo predpísať… Žiadna nemocnica viac takéhoto pacienta neprijme. Vraj si ju máme dochovať doma. Veď áno, s láskou svokru doopatrujeme, lenže… Lieky od bolesti nezaberajú, morfium lekári predpísať odmietajú, stav sa rapídne zhoršuje a my sa môžeme na celé to utrpenie iba bezmocne prizerať.

“ Ak sa jej stav rapídne zhorší, volajte záchranku. Oni ju musia vziať do nemocnice. “ – poradila nám jedna známa, zdravotná sestra.

Nuž, musia ako musia. Dnes v noci mala svokra problémy s dýchaním, zvracala v noci aj doobeda a z opuchnutých predkolení jej cez kožu presakuje voda natoľko, že má posteľ celú premočenúa museli sme použiť nepremokavú podložku. Koža začína od opuchov praskať. Malá veľké bolesti a sama sa pýtala do nemocnice. Čo by ste urobili na mojom mieste vy? Áno, zavolali sme záchranku. Prišli pomerne rýchlo. Zmerali tlak, urobili EKG a keď si lekárka prezrela zdravotný záznam, iba sucho skonštatovala :

“ Vzhľadom na diagnózy je to normálny stav pacienta. Liečbu doriešte s jej lekárom. “

Aká to len múdra rada. Problém je, že ju k lekárovi nemáme ako dopraviť. Máme síce auto, aj šoférov , ibaže pacientka sa v sede dusí. Jediná vhodná poloha je v leže. Metastázy na pľúcach započali dielo skazy, takže do druhého mesta sa so svokrou nedostaneme. Keďže jej lekár nevidí, aký vážny je jej momentálny stav, odmieta predpísať čokoľvek nové na zmiernenie utrpenia. Je to jeden veľký, začarovaný kruh, z ktorého niet cesty von. A pacient? Ten musí na sklonku života zdochýnať ako opustený, prašivý pes v ukrutnom utrpení a vy sa na to musíte len bezmocne prizerať.