nadnoduse

Pamätáte si ešte na svoje detstvo? A pamätáte si, čo nás rodičia učili už od malička? Neviem ako vás, ale mňa vždy rodičia upozorňovali a snažili sa mi vbiť do hlavy dve úplne obyčajné a predsa zázračné slovíčka. Áno, mama a otec boli, samozrejme, tie prvé slovíčka, lenže teraz mám na mysli niečo celkom iné. Prosím a ďakujem.

Často sa pýtame, kam tento svet speje, prečo toľko medziľudských vzťahov kolabuje. Nielen medzi manželmi či partnermi. Kolabujú dlhoročné priateľstvá, súrodenecké aj pracovné vzťahy. Nechápeme, prečo je to tak a ani nás to veľmi neomína, pokiaľ sa nás tento problém bezprostredne netýka. Sama za seba však môžem povedať, že tajomstvo dobrých vzťahov spočíva, okrem iného, práve v tých dvoch úplne obyčajných, a predsa zázračných slovách -prosím a ďakujem. Nebudem tu o tejto téme viac filozofovať. Radšej uvediem príklad z vlastného života.

Situácia I.

Toto sa dialo pred viac ako desiatimi rokmi. Myslím, že takéto a podobné situácie poznáte mnohí.

„ Zabaľ niečo jesť. Ideme pohrabať seno na Iviny.“ – povedal môj muž autoritatívnym tónom a veľavýznamne sa na mňa pozrel.

Z jeho pohľadu bolo viac než zrejmé, že akýkoľvek odpor je neprípustný. Viete si predstaviť aká asi bola moja reakcia. Ten rozkazovačný a autoritatívny tón v jeho hlase ma bodol ako dýka do hrude.

„ Toto si si akože práve teraz naschvál vymyslel, pretože už mám program s deťmi? Vieš dobre, že som im sľúbila opekačku na kamenolome. „ – odvrkla som protestne.

To som si však asi nemala dovoliť, nakoľko v mužovi vzkypela nielen vlna nevôle ale aj žlči.

„ Tak hádam je robota prednejšia! Opekať si môžete inokedy!“ – zavelil rázne.

Po týchto slovách už žlč vrela aj vo mne.

„ Skús im to vysvetliť!“ – okríkla som ho.

Aj vysvetlil. Do auta sme nasadali v dusnej atmosfére. Deti plakali, že nebude opekačka, ja som bola znechutená z celej tejto sitáucie, len muž sa tváril, akoby práve vyhral olympijské hry.

Keď je človek napálený a robí veci z donútenia, nič pozitívne mu to neprinesie. Deň, ktorý mohol byť taký krásny sa, teda aspoň pre mňa, zmenil na nočnú moru. Ešteže sú deti oveľa adaptabilnejšie než mi dospeláci. Len čo sme ich na lazoch vypustili z auta, už šantili a smiali sa až do večera. A môj muž? Vlastne ani neviem. V tej chvíli mi bol celkom ukradnutý.

Takýchto, viac či menej vyhrotených situácií, som za 23 rokov nášho manželstva zažila neúrekom. Dnes, keď sme aj napriek rozvodu s mojim mužíkom opäť spolu, môžem zodpovedne vyhlásiť, že to nebolo z nedostatku lásky. Keby sme sa neľúbili, určite by sme nemohli začať odznova. A tak vyvstáva otázka, čo naše správanie spôsobilo. K tomu sa však vrátim až po opísaní druhej situácie, takmer totožnej, a predsa úplne odlišnej. Odohrala sa túto nedeľu, takže je ešte teplá ako čerstvé rožky.

Situácia II.

Bola nedeľa, tri roky po našom rozvode a pol roka od nášho opätovného, spoločného života. Keďže navarené som mala, muž spal po nočnej a dcéra bola v práci, vychutnávala som si sladké, predpoludňajšie nič nerobenie. Čas pri mojej rituálnej kávičke s dobrou knihou v ruke som si natiahla takmer na tri hodiny. Čakali ma síce určité povinnosti, podokončovať resty na PC a napísať jeden článok, ale povedala som si, že do večera času dosť. Po mojej trojhodinovej sieste som sa predsa len rozhodla dokončiť načaté veci v počítači. Len čo som skončila, zobudil sa môj muž. Najedol sa a ja som si, v družnom rozhovore, posedela s ním pri stole. Keď dojedol, hovorí:

“ Zlatko, potrebujem ísť na Iviny pohrabať seno. Nešla by si, prosím, so mnou? Samému mi je tam otupno. Nemusíš ani veľa hrabať. Ja to spravím.”

Tón jeho hlasu bol veľmi milý a plný lásky. Hneď som oľutovala tie tri ležérne, predpoludňajšie hodiny. Už som mohla mať ten článok hotový a bez výčitiek svedomia som mohla ísť s mojim mužíčkom.

“ Škoda, že som to nevedela skôr, zlato. Potrebujem napísať jeden článok. Sľúbila som, že ho do večera pošlem. “ – odpovedala som ľútostivo.

“ Nevadí. Tak ostaň doma. Zvládnem to aj sám.” – povedal muž, vtisol mi bozk na líce a šiel na dvor vyvenčiť naše psy.

V hlave som mala poriadneho chrobáka. Chcela som ísť na lazy, no zároveň som potrebovala dodržať svoj sľub. Nechcela som sklamať človeka, ktorého si nesmierne vážim.

“ Idem s tebou zlato. Prezlečiem sa a môžeme ísť. “ – povedala som, len čo sa muž vrátil do kuchyne.

“ A čo ten článok? “ – opýtal sa ma starostlivo.

“ Počká. Napíšem ho večer. “ – usmiala som sa a vtisla mu bozk na líce.

Čoskoro sme už sedeli v aute aj s našim stafordom. Bolo to nádherné popoludnie plné smiechu. Práca nám išla od ruky jedna radosť. Dokonca som sa pristihla pri tom, že si pri hrabaní spievam. Nepamätám sa, kedy som si naposledy spievala, ale isto sú to už roky. Len čo sme hrabanie dokončili, muž má objal, vrúcne pobozkal a zašepkal mi do ucha:

“ Ďakujem, láska. Nielen za pomoc, ale aj za krásny deň. “

V mojom vnútri sa v tej chvíli rozlialo príjemné teplo. Vedela som, že som sa nakoniec rozhodla správne. Len čo sme dorazili domov, dala som si uvoľňujúcu sprchu, sadla si k PC a napísala sľúbený článok. Odvtedy rozmýšľam, prečo sme takto nedokázali komunikovať predtým, pred rozvodom.

Jediné, čo ma k téme kolabujúcich vzťahov ešte napadá je, že v stereotype všedných dní a starostí pričasto zabúdame na to, že len láska nestačí. Vzájomná úcta a rešpekt je to, čo vzťahy utužuje. Také úplne obyčajné slovíčka, ako prosím a ďakujem, dokážu zázračne zmeniť každú situáciu. Je zvláštne, že svoje deti neustále upozorňujeme a napomíname, aby na tieto slová nezabúdali a sami ich zo svojich vzťahov vytesňujeme.