nadnoduse

Pomaly, placho, vystrašene,
s cudnosťou vlastnou takmer každej žene,
svoj šat skromný púšťam k nohám.

Tak ako keď
had sa z kože zvlieka,
tak ako keď
v údolí vylieva sa rozbúrená rieka,
presne tak
dnes šat opúšťa moje telo,
pomaly, bázlivo, divoko aj smelo.

A ty?

Vzrušený týmto vyzývavým divadlom,
spaľuješ ma svojim nenásytným pohľadom,
čakajúc mlčky na moje obnaženie,
cítiac v každučkej jednej bunke
to mihotavé, zvláštne chvenie.

Sklopím zrak k zemi
a tam už šat môj
zvíja sa na dlažbe rozprestretý,
hoc zvládla som to,
nehádžeš mi k nohám kvety,
len výkriky tvoje nemé čítam v povetrí:
“ Pokračuj, no tak, prosím…
Raz, dva, tri. “
Mám pokračovať?
Alebo aspoň na pár minút,
mám nechať ťa sa vo mne mihnúť,
nechať ťa vpiť sa celého….
do mňa.
Nechať ťa vypiť ma až do dna?

A tak tu stojím,
bez šiat,
obnažená,
takmer až na kožu vyzlečená,
túžbou po splynutí
nežne rozochvená,
čakajúc nato,
čo hocikto nemá,
čakajúc,
že aj ty svoje šaty odhodíš,
že túžbe
po splynutí duší
rád sa podvolíš,
a dušu svoju ,
tak ako ja,
až na kožu obnažíš.

Pozri,
tu pred tebou
je duša moja obnažená,
už celkom do nahá,
až na kožu vyzlečená,
na dlani sa ti ponúka celučičká
celá,
bázlivá, nežná, divoká aj smelá.