Koľko ľudí, toľko chutí, hovorí sa, a je to vskutku pravda pravdúca. Určite nie je nič svetoborné, keď napíšem, že každý z nás je úplne iný. Áno, nejaké tie spoločné črty samozrejme máme, no aj tak sme originály. Podľa toho vyzerajú aj naše sny a túžby. Niekto túži po sláve, iný po neobmedzenej moci, bezodnom bohatstve, či po nekonečnej láske… Jednu túžbu však máme všetci rovnakú. Teda, myslím, že minimálne väčšina z nás. Podvedome túžime po rešpekte. Akosi automaticky očakávame, že nás budú ostatní rešpektovať. Ak to tak nie je, podliehame hnevu, sebaľútosti, či depresiám a náš vnútorný svet sa postupne mení z raja na peklo.
Pamätám si na časy, keď som ako začínajúca autorka začala svoje básne pridávať do rôznych literárnych skupín. Možno tie moje amatérske veršíky mali niečo do seba, no haldy školáckych chýb, ako gramatické rýmy, inverzie, archaizmy, boheizmy, hieroizmy, čechizmy, či nedodržiavanie rytmu vždy prevalcovali podstatu mojej tvorby. Samozrejme, reakcie ľudí, ktorí ovládajú pravidlá viazaného verša, nikdy nenechali na seba dlho čakať. Verte mi, väčšinou to nebolo príjemné čítanie. O to viac, že prijatie kritiky u mňa vždy podliehalo mojej psychiatrickej diagnóze. Manickodepresívna porucha si dokáže s človekom robiť skutočne čo sa jej zachce. Našťastie som už z tejto fázy vlastného, chorého ja vonku. Nevhodná kombinácia psychiatrických liekov po synovej smrti mi v hlave spôsobila prevrat, a tak som nemala inú možnosť, ako zbaviť sa všetkých tých ohlupujúcich medikamentov. Ale trochu som odbočila, takže teraz pekne späť k téme.
Všetky moje reakcie na kritiku vyzerali presne tak, ako môj psychický stav v danej chvíli. Ak som sa práve cítila veľmi zle, útočila som na všetkých a na všetko. V opačnom prípade som komentáre prešla mlčaním, prípadne len skromnou poznámkou. Pri mojich agresívnych atakoch som si neuvedomovala jednu veľmi dôležitú vec, a to že tým najviac ubližujem sama sebe. Tým nemám na mysli poškodzovanie vlastného mena. Zakaždým, keď som sa ako tak prebrala z hystérie, nesmierne ma mrzeli veci, ktoré som popísala. Bolo mi skutočne veľmi ťažko na duši z toho, ako som iným naubližovala. Nie nadarmo sa hovorí, že zdochýnajúci kôň kope najviac. A ja som kopala ostošesť, keď som mala akurát stavy podobné tomu koníkovi. Neskôr ma však za to bičovalo vlastné svedomie. Myslím, že niet prísnejšieho sudcu ako práve ono. Ak ovšem človek nejaké to svedomie má. V tom období ma nerzrádzala aspoň človečina vo mne. Väčšinou som sa dokázala za svoje výpady ospravedlniť, hoci to nebolo jednoduché. Jedného dňa som ale toho bláznivého kolotoča atakov a ospravedlňovaní sa mala plné zuby. Ubližovali mi rovnako ako nevhodná kombinácia liekov. Povedala som si „Stačilo“. Vysadila som lieky a vedome som začala kontrolovať vlastné reakcie. Nevravím, že dnes už neprestrelím. Aj ja som iba človek, navyše emočne vyhrotený. Je veľa vecí, ktoré ma skutočne iritujú, najmä zákernosť, zloba, závisť, ale teraz sa už snažím byť aspoň vecná a podľa možností čo najviac neosobná.
A čosi sa zmenilo. Kritiku, samozrejme, dostávam aj dnes. Koniec koncov je to práve ona, ktorá ma posúva vpred, no dnes je všetko celkom inak. Dnes to už nie sú kopance ale dobré rady. Často sa mi stáva, že pri mojich poetických, či gramatických prešľapoch dostanem diskrétnu, súkromnú správu s upozornením a vysvetlením.
Myslím si, no možno sa mýlim, že práve toto je ten rešpekt, ktorý by chcela mať väčšina z nás. A prečo som celú túto dlhú úvahu vlastne napísala? Nuž preto, lebo sa často mylne domnievame, že rešpekt si z ľudí vytlčieme päsťami. Ono je to však úplne inak. Rešpekt sa vytĺcť nedá. Človek si ho musí zaslúžiť.
Celá debata | RSS tejto debaty