nadnoduse

Covid „opäť“ útočí a buďme vďační za to, že nám doprial slobodne sa nadýchnuť aspoň počas leta. Ešteže si svoje a ataky rozdelil na dve etapy, inak by boli letné horúčavy pre pospolitý ľud peklom. 

Ok, nie som odborník na vírusy a epidémie, takže nebudem ďalej vŕtať do témy, ktorej nerozumiem. Som však človek, ktorý nielen píše, ale aj číta a sleduje vývoj situácie na Slovensku. Dnes zasadá krízový štáb. Situácia je vážna. Podľa slov nášho pána premiéra za tento stav nemôže nikto iný ako bezohľadný a nezodpovedný, pospolitý ľud. Z toho vyplýva, že je nadmieru potrebné pritvrdiť. Zrejme áno, pretože na poddaných vždy najlepšie platil malý dvor a dlhý bič. Alebo sa mýlim? Tak sa teraz na to spolu pozrime.

Druhá vlna. Hmmm? Skončila niekedy tá prvá? Nie. To len drastické opatrenia zamedzili vírusu dostať sa k nám. A odkiaľ všetci vedeli, že práve v septembri táto „druhá vlna“ prepukne? Človek nemusí byť Einstein, aby mu došlo, že po otvorení hraníc a únikom pospolitého ľudu do zahraničných, dovolenkových destinácií si Covid k nám opäť prerazí cestu. A to nehovorím o prílive pracovnej sily z Ukrajiny. Ale fajn. Byť neustále pod štriknými nariadeniami ľudí ubíja a koniec-koncov nie je to ich chyba. Veď čo nie je zakázané, je dovolené. Ja tiež, ako obyčajný človek, nie som zástancom „vypnutia“ krajiny. „Napriek všetkému, žiť sa musí ďalej.“ Túto vetu počúvam od smrti môjho milovaného syna neustále. „Žiť sa musí ďalej.“ Názor našej vlády, respektíve nášho pána premiéra, je však celkom iný.

Z jeho slov a statusov vyplýva jediné: 

„Vy ste to pos…li, vy budete pykať.“

Z môjho uhla pohľadu je to nesmierne neetické a neprofesionálne tvrdenie z úst človeka, ktorý má byť našim vzorom, vodcom a ochrancom zároveň. Prečo? Prepáčte mi sarkazmus, ale pre toto:

-Zakážme pospolitému ľudu dýchať.

-Prečo?

-Kto nedýcha, neprenáša nákazy predsa. A kto tu dýcha najviac? Pospolitý ľud.

-Ok. Zakážeme im teda dýchať. 

-Zakážme im aj žiť!

-To hádam nie? To by bolo priveľa!

-V tejto situácii nič nie je priveľa. Mŕtvi nákazu neprenášajú, ani nerebelujú.

-Ale…ľudia predsa musia žiť.

-Nemusia. Pokazili nám to! Hádam neponesieme zodpovednosť my!

Pritiahnuté za vlasy, viem, ale ten, kto číta medzi riadkami, určite chápe pointu. Pre tých, ktorí nepochopili, trochu inak.

O druhej vlne vedeli všetci. Dokonca poznali aj presný dátum. A čo sa stalo? „Pokazili sme si to.“ Kto? Pospolitý ľud, alebo tí, ktorí nedokázali pripraviť naše zdravotníctvo na túto situáciu? Žeby tí, ktorí namiesto hľadania riešení si hoväli na zahraničných dovolenkách? Žeby tí, ktorí dnes dávajú do obehu zmätené protipandemické opatrenia, ktoré mali mať už dávno vopred pripravené? Neprináleží mi súdiť, ale ak sme to celé pokazili my, pospolitý ľud, tak jedine tým, že sme im bezhlavo verili. 

Aké jednoduché je zakázať všetky podujatia. Presne tie podujatia, ktoré pod hrozbou devastačných pokút sú nútené dodržiavať všetky hygienické opatrenia aj keby nechceli, pretože hygienici sa na ne zlietajú ako muchy na med. Ono zrušenie kultúrnych, či umeleckých podujatí nie je o našej, ale o ich bezpečnosti, pretože národ bez kultúry a umenia je národom bez názoru, bez vlastnej identity a teda je poslušnou ovečkou v košiari svojho vladára. Malý dvor a dlhý bič a potom sa už našej vláde nepritrafí nič. Už im to viac nikto nepokazí. Nuž hor sa do toho, „súdruhovia“. Tak či onak to aj tak bude vždy vina pospolitého ľudu.