nadnoduse

Muž a žena, tak veľmi rozdielni a predsa večným putom zviazaní. Od chvíle ako som začala prežívať svoje prvé lásky ma fascinujú vzťahy medzi mužom a ženou. Nespočetne krát som sa zamýšľala nad spoločným fungovním dvoch tak neskutočne rozdielnych bytostí. Áno, muži sú z Marsu a ženy z Venuše a niekde uprostred vesmíru sa odrazu ich životy spoja v jeden. Znie to […]

Úprimná faloš, neúprimná pravda, a srdce plné zášti. Vraj priateľstvo navždy. Žiarivý úsmev, priamy pohľad do očí, vraj toto puto nikdy neskončí. V ľavej ruke, údajne, srdce na dlani, puto, ktorým ste večne zviazaní, a pritom v pravej ruke dýka, ktorou vás zákerne, od chrbta, priamo do srdca pichá. Presne takto chutí zrada, a darmo človek odpovede hľadá na otázku […]

Akí sme len často úbohí, keď polená hádžeme druhým pod nohy pod ťarchou vlastného ega. Tak radi iných súdime no pritom nevidíme seba a zrkadlo pravdy vnucujeme iným, hoc netrápia nás dávno naše vlastné viny. Odmietame pravdu, bahníme si v klamstve, nechávame ego, nech si rýchlo rastie a nesmierne pyšní na duševné prázdno milovať a žiť zabúdame dávno.

Kam sa z nás stráca vôňa človečiny? Prečo všetci zbrojíme bez príčiny, a hroby kopeme si navzájom? Veď život je len drahý podnájom, prechodný pobyt na ceste do večnosti. A predsa sa z nás vytrácajú cnosti, akoby tam, kde chodia spávať hviezdy, mohol ktokoľvek z nás v moci hniezdiť. Akoby tam smel byť niekto čosi viac. Prečo už nehľadíme na mesiac opíjajúc sa jeho […]

Bože, človek, či si len hlúpy, keď za pár drobných si ťa kúpi kantiléna dnešnej doby. Do hlavy si dáš vbíjať skoby za pár šutrov mizerných. Povedz, kedy si stratil vieru v seba? Prečo máš pocit, že ti veľa treba, že bez slávy, bohatsta či moci nemôžeš spávať celé noci, hoci, v podstate nechýba ti nič. Sám na seba si pletieš bič ostrými tŕňmi pretkaný. […]

Na stole žiletka a kvapky krvi, príšerný strach, ktorý dušu drví na nezmyselné piliny, keď prudká bolesť zaviní skrat. Keď ten, koho máš tak rád zabudol, že takáto správa Ti šialenstvo privoláva a srdce rozbíja v prach. Keď ten, koho máš tak rád, posiela Ti znamenie, že nevládze žiť. Odkaz na stole, prázdny byt, a v Tebe rodiaci sa šialenec. […]

Nepáči sa mi tento svet, v ktorom strácame vlastné tváre, len pre jediný moment, v ktorom cítime sa práve za bohov. A pritom sme príšerou viacnohou, ktorá každou zo svojich končatín, šliapaním po iných zbavuje sa vín s úškrnkom víťazstva na tvári. Sme ako vlci v košiari, ktorí vyhladnutí požierajú nehu, ako prievozníci, ktorí na druhom brehu namiesto mýta […]

Píšem ti, syn môj, tento list. Viem, mala by som ťa už nechať ísť, uvoľniť cestu tvojej duši, hoc bolesťou mi srdce búši. Prestať ťa kŕčovite držať v dlani, uvoľniť to zovretie, ktoré ti bráni nájsť pokoj, ktorý si tak veľmi chcel. A tak sedím a píšem tento list, hoc bolí to, už môžeš ísť, nebudem ťa viac držať v zovretí, nech tvoja duša odletí […]

Netuším, kedy som svoju dušu obliekla do nepriestrelnej vesty, aby ju už nič neranilo. Nezabilo znovu. Aby nemusela umrieť pre nové zrodenia. Chcela som ju uchrániť rán a bolesti. Veď….je to jediné, čo mi skutočne patrí. A predsa. Predsa umrela už toľkokrát zbytočne, s neprestrielnou vestou, ktorá dokázala odrážať len Amorove šípy. Bože, aká som len bola naivná v […]

Kto maľoval ten obraz ženy až úplne do dna obnažený, ktorý hltám očami. V jej tvári vidím nebo nad nami aj hlbočinu pekla. Aká sila maliarovu ruku viedla k vytvoreniu tohto obrazu. V tých očiach vidím odrazu zvláštny smútok so zrnkom nostalgie. s pohľadom, v ktorom sa obrovská sila bije s krehkosťou krídel z porcelánu. Vo vetre vlasy sa jej lámu a ona, s úsmevom […]