nadnoduse

Za oknami jar rozkvitá a pred nimi pučí strach, hlboko v nás nádej skrytá divo bije na poplach. Nevzdávaj sa, vydrž ešte, raz to všetko vezme ďas, veď žiadne zlo nie je večné, príde doba plná krás. Dnes však nesmieš strácať vieru v návrat krásnych, všedný dní, nech ťa z kože nezoderú beznádeje z pochodní. Nebude to trvať chvíľu, celý svet […]

Za rúškom skrytá panika a nik sa ťa už nepýta, kým si a čo všetko máš. Počuješ iba jeden hlas, ktorý pulzuje ti v ušiach na poplach a do žíl vlieva bohapustý strach, požierajúci všetko, čo si kedy mal. A je jedno či si chudák, či si kráľ, lebo aj tvoj čas tiká v rúšku skrytý. Vravíš, že je všetko v …? Ver, že všetok veru ešte nie, len nereaguj prehnane a […]

Ulice prázdne, ulice tiché a v pamäti kroky vryté, ruch mesta, nádych života. A dnes? Len pustatina, prázdnota, des plaziaci sa v uliciach. Z každého okna dýcha strach a predsa sa v nás viera skrýva, viera, že skončí doba neduživá a opäť sa do miest vráti život. Hoc, dnes nám je veľmi clivo, verím, že to všetci zvládneme. Beznádej pochovajme do zeme a podržme sa spolu […]

Už nesmieme si ruky podávať, no smieme si dať srdcia na dlani, tak skúsme všetci dávať, nielen brať, to je dnes našim veľkým poslaním. Preto ihneď začnem, ako prvá, objatie vrúcne všetkým posielam, nech v nás človečina stále trvá, lebo láska je nasvätejší chrám.

Pozri sa, prosím, dolu, Pane, na svoje dietky zdesené, otvor nám svoje nežné dlane, vlej do nás kalich nádeje. Odpusť nám naše viny, Bože, pomôž nám ustáť ťarchu dní, nedovoľ ľudskosť stiahnuť z kože, hoc sme na Teba zabudli. Prebuď v nás, prosím, človečinu, vierou a láskou objím nás, nech Tvoje dietky nezahynú za rúškom skryté v tento čas. […]

O čom je život, povedz mi, Pane, nech pochopím aj zmysel večnosti, na doskách zhnitých divadlo hráme, so zlobou zahryznutou do kostí. Hľadáme šťastie v hromade vecí a lásku rozdávame na prídel. Povedz mi, Pane, že či nám svedčí, vznášať sa k nebu bez krídel. Vzývame Boha, keď niečo chceme, no vďačnosť kamsi zobral ďas, ževraj sme vládcami tejto zeme a […]

Áno, viem, mal si pravdu. Vlastne, vždy ju máš, to len ja som Ti neverila a stále musím pochybovať, pretože… Prečo vlastne? Netuším. Je to kdesi hlboko vo mne. Možno to bude tým, že si tak neskutočný, láskavý, vševediaci, všemohúci… až to vo svojej jednoduchosti jednoducho nedokážem prijať. Neviem, naozaj neviem, kde sa stala chyba. Možno nastala už v […]

Už viem, čo ma držalo nad vodou, keď som sa topila v bolesti, vo zvratkoch vlastnej duše, ktoré sa nedali stráviť, pretože boli priťažkým sústom pre tak malého človeka, akým som bola, a viem, že sa mi nebudeš smiať, keď poviem, že to bola viera, hoci som Ťa odmietala prijať, uznať, že vôbec si a urputne som sa bila do pŕs, že si len obyčajný výmysel, prelud, […]

Dnes mi je už až na smiech, akí sme my ľudia naivní, keď si myslíme, že nám odpovede pošuškáš do uška, tak ako si milenci šepocú vrúcne vyznania, a keď Ťa viníme za všetko to nešťastie, za ktoré nemôže nikto iný ako Človek a jeho chtíč po moci, sláve, mamone, keď kolenačky prosíme, aby si za nás vyriešil všetko to, čo sme napáchali my sami. […]

Viem, už dlhšie som sa Ti neozvala, no viem, že vieš, že aj keď mlčím, aj keď sa tvárim, že tu nie si, si v každej pomlčke medzi slovami, v každej myšlienke, ktorá mi uniká pomedzi prsty, si súčasťou toho ticha, ktoré sa vo mne občas rozlieva, aby som opäť našla seba, Teba a všetko to, v čo sa veriť oplatí. Vieš, že viem, že aj v tom mojom tichu sme stále ja a Ty, […]