nadnoduse

Mozog v plameňoch, duša posadnutá,

myšlienky cudzie, sny desivé,

a kdesi na konci šialenstva Ja.

Kedy som celkom zošalela?

Presne vtedy, keď jeho tvár popolavobiela,

s očami bez života a čerňou na perách,

zburcovala vo mne strach.

Závan smrti vznášal sa sťa zlovestný mrak,

srdce bilo ako na poplach a v hlave len jediné,

výkrik,

“ Bože, prosím, nie!!!! “

Neskoro.

Smrť vybrala si svoju daň,

a vo mne, ten malý zvyšok,

ktorý neumrel spolu s ním,

zošalel.

Zostal iba mozog v plameňoch,

duša posadnutá,

myšlienky cudzie,

sny desivé,

a kdesi na konci toho šialenstva

svetielko nádeje,

že raz sa moja duša uzdraví.