nadnoduse

V  mrazivom tichu decembrového rána sa moja duša sklátila k zemi,

ako keď starý strom zvalí víchrica.

Vyvrátené korene môjho ja žobrú o zem pod nohami,

listy lapajú po dychu

a miazga života kreslí v snehu letokruhy mojej existencie.

V ušiach mi doznieva ozvena pádu vlastnej duše.

Už ma nikto nespasí.

Nedá sa presadiť starý strom do novej zeme.

Nedá sa mu späť do žíl vliať miazgu života,

ktorú už do seba nasal sneh

a zmrazil aj tú najposlednejšiu mikročasticu.

A tak sa moje ja váľa na zemi,

snehové vločky mu obliekajú biely šat

a mráz prikrýva to smiešne divadlo ľadovou perinou.

V  mrazivom tichu decembrového rána sa moja duša sklátila k zemi,

v ušiach mi hučí ozvena jej pádu

a ja,

prikrytá snehom,

v mrazivom ráne vlastného vnútra,

vytekám pomaly ale isto zo života.