nadnoduse

Alkoholik Jano

„ Musím si ísť ľahnúť. Prepáč. „ – povedala Erika a odišla skôr, ako som stihla zareagovať.

Zaborila som si tvár do dlaní a opäť som sa srdcervúco rozplakala.

„ Som blázon! Som šialená! Mala by som tu ostať navždy! „ – lietalo mi hlavou. „ Čo ak si ma tu naozaj nechajú? Čo ak skončím ako bláznivá Viktorka alebo chúďa Erika. Čo ak už odteraz budem častejšie v blázinci ako doma? „ – myšlienky dobiedzali ako podráždené osy.  Vytrhol ma z nich až čísi hlas :

„ Darmo nariekaš, krásavica. Tu ťa nepočuje ani Boh. Si v pekle a v pekle aj ostaneš, pretože je večné. “

Neznámy zakončil svoje slová hurónskym smiechom.  Vydesená som vybehla z jedálne a rútila som sa chodbou ako šialená. Vletela som do svojej izby, hodila som sa na posteľ, hlavu skryla pod vankúš, aby som nič nevidela, nepočula a usedavo som plakala. Bola som tak zabratá do vlastného zúfalstva, že som ani nepostrehla, kedy vošla do izby sestrička. Precitla som až vtedy, keď ma pohladila po chrbte a prihovorila sa mi :

„ Nebojte sa, pani Janka, všetko bude v poriadku. Určite tu neostanete dlho. Možno už zajtra po vizite vás preložíme na otvorené oddelenie. Vy sem naozaj nepatríte. Zavolám lekára. Dá vám niečo na upokojenie. „

Vytiahla som hlavu z pod vankúša a s uslzenými očami som sa na ňu pozrela. Ani neviem, čo som práve v tej chvíli cítila. Odrazu mi pohľad padol na Viktorkinu klietku. Bola prázdna. Nedávalo mi to po jej amoku zmysel. Sestrička mi odpovedala skôr, ako som sa stihla opýtať :

„ Viktorka je na izolačke. Jej záchvat je, bohužiaľ, viac než ťažký. Musí byť pod prísnym dozorom. Dnes vás už rušiť nebude. „

„ Môžem ju vidieť? Možno….keby som jej niečo porozprávala, upokojilo by ju to. „ – vyhŕklo zo mňa. Netuším, či som v tej chvíli chcela pomôcť Viktorke alebo sama sebe. Vedela som však, že nechcem ostať v izbe sama. Bála som sa. Tak veľmi som sa bála toho, čo tu ešte budem musieť prežiť a zároveň som sa desila vlastných, chorých myšlienok.

„ Teraz to určite nepôjde. Možno neskôr, ak sa jej aspoň trochu polepší. Musím už ísť. Viktorka potrebuje dozor ale pošlem za vami lekára. Hneď tu bude. Keď sa s ním porozprávate, snáď sa vám aspoň trochu uľaví. „ – povedala sestrička a odišla.

Ostala som sama. Sedela som na posteli a premýšľala som ako ďalej, ako sa v blázinci nezblázniť. Napriek vlastnému zúfalstvu som Viktorku a Eriku nevedela vyhnať z mysle. Hoci som bola v liečebni len jeden deň, prirástli mi k srdcu. Boli také bezmocné a stratené sami v sebe, celkom opustené vo svete, ktorému nerozumeli.

„ Nie je to u nás jednoduché, však ? „ – vytrhol ma z myšlienok lekár.

„ Nebojte sa, nejako to zvládneme, kým vás preložia. V podstate máte šťastie. Akurát to tu nie je až také zlé. Viktorka je momentálne náš najťažší prípad. „

Vzal si stoličku z rohu izby a sadol si oproti mne.

„ Chcete sa porozprávať ? „ – opýtal sa.

„ Prepáčte, ale ani nie. Chcem fajčiť. „ – vyletelo zo mňa

„ Kľudne choďte len, prosím vás, nech už odtiaľ nikoho nemusí vyniesť ošetrovateľ. „ – zažartoval.

V prvom momente som mala chuť niečo šteknúť ale keď som videla jeho detský, nevinný úsmev, pochopila som, že sa len snažil odľahčiť situáciu. Zmohla som sa iba na :

„ Ďakujem, pán doktor. „

Počkala som, kým odíde z izby, vzala cigarety a zamierila som si to na „ fajčiar „ .

Vošla som dnu. Pod oknom na konci malej miestnosti stál muž nervózne poťahujúc z cigarety.

„ Dobrý deň. „ – pozdravila som ho.

Podišiel ku mne, podal mi ruku a mne známym hlasom povedal :

„ Ahoj. Som Jano.  Prepáč mi tú sprostú poznámku na tvoju adresu. Občas neviem, čo trepem. Som hrozne nervózny. Som ťažký alkoholik, vieš, a práve som tu na zatavenie ťahu. „

„ Na zastavenie čoho ?“ – nechápala som.

„ Ťahu, dievčatko. Sú obdobia, kedy nedokážem prestať piť. Dokážem nasávať aj mesiac v kuse, ale telo to už potom nezvláda. Nedokáže prestať, hoci nevládze. Tie stavy sú príšerné. Neprajem ich nikomu zažiť. Niekedy je to také hrozné, že si prajem radšej umrieť.   Alkohol je neskutočné svinstvo. Nikdy sa s ním nezahrávaj. Závislosť je horšia než peklo. „

„ Bohužiaľ, viem, čo dokáže závislosť. „ – poznamenala som smutne.

Jano sa na mňa zamyslene zadíval. V očiach sa mu zračila bolesť. Nie šialenstvo ako vo Viktorkiných ani prázdno bez života ako v Erikiných. Nebolo v nich nič okrem bolesti. Z toho pohľadu som cítila, ako sa jeho duša aj telo zvíjajú v bolestivých kŕčoch.

„ Hmm, to vysvetľuje tvoj ranný príchod. Už to chápem. „ – prerušil ticho.

„ Prepáč, ale nerozumiem. „

Naozaj som nerozumela tomu, čo hovoril.

Usmial sa na mňa a povedal :

„ Nemusíš sa hanbiť za to, že si tu tiež na zastavení ťahu. Tu sme si všetci rovní. Blázon či alkoholik, veď je to jedno. Keď sme už raz tu, navždy budeme onálepkovaní svojou diagnózou. Svet tam vonku za bránami neakceptuje naše slabosti. Bude sa to s nami ťahať celý život. „

„ Závislý je môj syn, na drogách a nie ja. Som tu lebo som chcela skočiť pod vlak. „

Otočila som sa mu chrbtom a opäť som sa, už ani neviem koľký krát v ten deň, rozplakala. Podišiel ku mne, dal mi ruku na plece, otočil si ma k sebe a objal ma ako vlastnú dcéru.

„ Prepáč, dievčatko. Nechcel som. Naozaj som nechcel. Niekedy mám pocit, že mi ten alkohol úplne vyžral mozog. „

Jano bol šesťdesiatnik ale vďaka alkoholu vyzeral staršie. Keby ste ho stretli na ulici, určite by ste od neho odvrátili zrak. Bol to muž prepitý až do špiku kosti s výzorom toho najúbohejšieho bezdomovca. Jeho život bol podobný mnohým iným životom, ničím výnimočný ani dramatický. Ženil sa hneď po návrate z vojenčiny. Mal 20 rokov a potomka na ceste. Po svadbe ich prichýlili jeho rodičia, ktorí im pomohli postaviť dom vedľa toho ich. Narodili sa im tri krásne, zdravé deti. Žili si svoj bežný, každodenný život a na nič sa nesťažovali. Jano pracoval od rána do večera, aby utiahli domácnosť a popri tom sa staral o ich, aj o rodičovský dom. Na hlúposti nemal čas ani chuť. Deti postupne dospeli, povylietali z hniezda, manželka aj rodičia sa mu pominuli a jeho zdravie mu už nedovoľovalo pracovať. Kvôli zdravotným komplikáciám musel ostať na invalidnom dôchodku. Deň mal odrazu nekonečných 24 hodín a on nevedel, čo s nimi. Našiel si teda zábavku. Každé poobedie trávil v krčme. Zozačiatku to boli nevinné šachové stretnutia starých kamarátov ale pomaly ale isto, ani si to nestihol uvedomiť, boli jeho krčmové posedenia čoraz dlhšie a hlava prepitejšia. Spadol do toho svinstva závislosti oveľa rýchlejšie a ľahšie akoby sa bol kedy nazdal.

„ V pohode. „ – odvetila som takmer nečujne a odtlačila som sa od neho.

V tom zaznel z chodby gong. Bol to signál, že sa podáva večera.

„ Poď, ideme sa najesť. Na lačno sa zle debatuje. Po večeri si môžeme sadnúť do kresiel v chodbe. Vyrozprávam ti svoj príbeh a ty mne ten svoj, teda ak chceš. Určite sa tým v našich životoch nič nezmení, no možno potom ľahšie zaspíme. Zrejme to vyznie sproste, ale utrpenie iných robí to naše znesiteľnejším. Nie preto, žeby sme sa tešili z toho, keď sa má niekto horšie, ale preto lebo vieme, že v tých sračkách nie sme sami, že nás predsa len aspoň niekto pochopí.“

Jeho posledné slová vo mne hlboko zarezonovali. Každý z nás potrebuje aspoň malý kúsoček pochopenia. Sme predsa ľudské bytosti, nie stroje. Vidíme, myslíme a cítime tak ako ostatní. Vlastne…nie ako ostatní. Všetko vnímame oveľa, oveľa intenzívnejšie. Radosť, smútok, bolesť, strach, sklamanie… sa priam bytostne dotýkajú našich krehkých duší. Sme ako motýle. Aj nepatrný dotyk dokáže zlámať naše krídla.

„ Čo si mám zo sebou vziať na večeru? „ – opýtala som sa vychádzajúc za Janom z fajčiara.

„ A čo také by si si chcela vziať? „ – zasmial sa.

Zahanbila som sa a radšej som mlčala. Keď sme vošli do jedálne, pri každom stole už niekto sedel. Zmätene som sa obzerala hľadajúc miesto na sedenie. Viktorka ani Erika tam neboli a nikoho iného som nepoznala. Cítila som sa veľmi nepríjemne. Takmer všetci si ma obzerali akoby som bola nejaký mimozemšťan.

„ Idem na izbu. Nie som hladná. „ – pošepla som Janovi.

„ Tak to určite! Dnes si ešte nič nejedla. Pekne si zober tácku, večeru a ostatných si nevšímaj. Si tu nová tak na teba čumia. Pri raňajkách už nebudú. „ – okríkol ma a postrčil k okienku na výdaj stravy.

„ Ujo Janko, ujo Janko, držím ti miesto. „ – zaznel jedálňou veselý, dievčenský hlas.

Obaja sme sa obzreli. Na konci jedálne, celkom v rohu sedelo mladé, krásne dievča a nadšene mávalo našim smerom. Janči jej súhlasne prikývol.

„ To je Peťka, veľmi zlatá baba. Veď uvidíš sama. „ – poznamenal.

„ Prečo je tu? „ – spýtala som sa zvedavo.

„ Pretože si z nej rodičia urobili doslova otrokyňu. Možno ti to raz sama porozpráva. „ – odpovedal mi Janči smutným hlasom.

Vyzdvihli sme si večeru a usadili sa k Peťke. Bola naozaj veľmi milá a bezprostredná. Celý čas nám pri jedle veselo štebotala. Keď sme dojedali, vošla do jedálne Erika v doprovode sestričky. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je pod vplyvom liekov.

„ Ja nechcem jesť. Nie som hladná.“ – bľabotala takmer nezrozumiteľne.

„ Viete, že musíte jesť, Erika. Inak vás odtiaľto nepustia. Určite tu nechcete ostať na veky. „ – snažila sa ju presvedčiť sestrička.

„ Chcem. Vy ste stále nič nepochopili. Nemôžem sa vrátiť domov. Je tam moja matka a sú tam oni. Naozaj nemôžem. „ – bľabotala Erika ďalej.

Obzrela sa a keď ma zbadala, ostala stáť. Uprene na mňa pozerala, nuž som jej zakývala na pozdrav. Ukázala na mňa prstom a zvolala :

„ Ona ma nachová. „

„ Kto ona? „ – zareagovala sestrička obzerajúc sa po jedálni.

„ Predsa Janka. Viem, že ona ma neotrávi. Ona jediná ma neotrávi! Viem to. „ – nedala sa Erika odbiť.

Nedokázala som nezareagovať. Ospravedlnila som sa Jančimu a Peťke, uistila som ich, že sa stretneme v kreslách na chodbe a odišla som za Erikou.

„ Samozrejme, že ťa nachovám. Nemusíš sa báť. „ – prihovorila som sa jej.

„ Nemusíte si robiť starosti, pani Janka. Dozriem na Eriku. Aj tak musím dať pozor, aby jedla. „ – otočila sa ku mne sestrička.

„ To nie sú žiadne starosti. Pri Erike aspoň na chvíľu zabudnem kde a prečo som. Sme tu posledné, tak by mohla na nás jedným očkom dozrieť sestrička za výdajným okienkom, kým poumýva riady. „ – nedala som sa odbiť.

Stravu nám vozili z hlavnej kuchyne. Výdaj a riady mali na starosti sestričky. Našťastie nás tam nebolo veľa lebo aj bez toho mali práce cez hlavu.

„ Jasné, dozriem. Žiadny problém, Katka. Ty aspoň môžeš zatiaľ popripravovať večerné lieky. „ – ozvalo sa spoza okienka.

Sestrička Katka sa zamyslela a rezignovane povedala:

„ Tak teda dobre ale dozri, prosím ťa, aby Erika všetko zjedla. „

Vzala som tácku, vyzdvihla Erikinu večeru a sadli sme si ku stolu hneď pri výdajnom okienku. Sestrička Katka odišla. Začalo Erikino kŕmenie. Pripomínala mi malé, úbohé vtáčatko, ktoré vypadlo z hniezda. Bez odporu a jediného slovíčka otvárala ústa. Každé sústo prežúvala dlho. Bolo vidieť, že je na silu, ale hlavné bolo, že jedla. Za celý čas nepreriekla ani slovíčko. Keď bolo jedla na tanieri sotva za dve lyžice, pokrútila hlavou na znak, že už nechce.

„ Musíš zjesť všetko, zlatko, inak mi druhý krát sestrička nedovolí kŕmiť ťa. „ – snažila som sa ju milým hlasom presvedčiť.

„ To všetko Erika zjedla? Nechce sa mi veriť. Ledva dokážeme do nej dostať polovicu porcie. „ – ozvalo sa mi spoza chrbta.

Obzrela som sa. Stála za mnou, s prekvapeným výrazom v tvári, sestrička Katka a neveriacky krútila hlavou. Erika s prosebným pohľadom, upretým na ňu, nesúhlasne krútila hlavou.

„ Výborne, Erika. Urobila si mi veľkú radosť. Keď nechceš, tú trošku už nemusíš zjesť. „ – povedala sestrička a otočila sa ku mne :

„ Veľmi pekne ďakujem, pani Janka. Vás by sme tu veru potrebovali. Neviem ako to robíte, ale máte na pacientov blahodárny vplyv. „

Dobre mi to padlo. Po všetkých tých stresoch a zúfalstve som sa cítila aspoň trochu normálna a potrebná. Odprevadila som Eriku do jej izby a odišla na chodbu za mojimi novými známymi. Peťka už na mňa nedočkavo mávala.

„ Ešte vaše lieky, pani Janka.“ – zavolala na mňa sestrička, keď ma zbadala na chodbe.

Len čo som ich užila, pohodlne som sa usadila v starom kresle a započúvala som sa do príbehu alkoholika Jana.