Založ si blog

Ako sa v blázinci nezblázniť – 9. kapitola

Peťka

Peťka vyrastala na dedine neďaleko Prahy. Či sa tam aj narodila, netuším, rovnako ako netuším, či jej rodičia boli biologický alebo adoptívni. Nehovorila o tom a ja som sa nepýtala. Rozhodnutie, čo mi povie a čo nie, som nechala na ňu. Bála som sa, žeby jej moje zvedavé otázky mohli ublížiť. Nuž som len sedela a mlčky počúvala jej príbeh.

Z ranného detstva si veľa nepamätala, alebo o tom nechcela hovoriť. Spomienok z čias, keď začala drať školské lavice, však mala neúrekom. Kiežby si radšej nič nepamätala. Bývali vo veľkom dome s menším hospodárstvom. Chovali kravu, dva býky, zopár oviec a 20 až 50 sliepok, ako kedy. Peťka musela už od mala ťažko pracovať. Nestačilo, že mala na starosti poriadok v celom dome. Aby jej náhodou nebolo roboty málo, nosila vodu pre dobytok, čistila kurníky aj maštale. Bola doslova paholkom. Ak neurobila, čo mala alebo to neurobila tak, ako si to jej rodičia predstavovali, vždy bola kruto potrestaná. Zo začiatku bola jej trestom bitka. Časom si však ktosi všimol modriny na jej útlom telíčku a informoval o tom detskú lekárku. Tá nelenila a predvolala si Peťku na kontrolu. Spolu s mamou sa tam teda, v daný termín, dostavili. Bohužiaľ, Peťkina mama dokázala lekárku ukecať. Porozprávala jej príbeh, ako sa jej dcéra spolu s bratom pre niečo hašterili až z toho vznikla naháňačka a Peťka, vlastnou nepozornosťou, spadla zo schodov. Keďže boli široko ďaleko považovaní za slušných, milujúcich a starostlivých rodičov, doktorka tejto nepravdivej historke uverila. Rodičia však o svoju slúžku prísť nechceli, preto začali byť oveľa obozretnejší. Nie, svoju dcéru neprestali trestať. Prestali ju len biť hlava nehlava. Ak sa im na nej niečo znepáčilo, bili ju remeňom po chodidlách, zahášali jej na nich cigarety, nedávali jej jedlo, alebo ju zatvárali do pivnice. Pivnica bola veľká a tmavá. Dostatočne desivá na to, aby udržala malé dieťa v poslušnosti. Neskôr to ešte zdokonalili. Zadnú časť pivnice predelili pletivom. Vyzeralo to ako klietka alebo koterec pre psa. Tam Peťku zatvárali. Nikomu už viac modriny nebili do očí. Ani jej krik a plač, pretože z tej pivnice ju nikto počuť nemohol. Napriek všetkým týmto príkoriam dokázala prežiť. Celé roky poslúchala na slovo ako psík. Jej starší brat bol rodinný miláčik. Doma či na hospodárstve nemusel ani prstom pohnúť a svojej sestre znepríjemňoval život, kde sa len dalo.

Kamarátky nemala žiadne. Bola utiahnutá a spolužiakom sa vyhýbala. Všetci ju mali za čudáčku a jej mama ich v tom ešte utvrdzovala slovami s falošnou ľútosťou v hlase :

„ Chudiatko naša Peťuška. Narodila sa postihnutá, čo už narobíme. Je divná, ale je to veľmi poslušné a dobré dievčatko. „

Aj keď mala nesmierne ťažký a krutý osud, nepoddala sa mu. Dokonca zmaturovala najlepšie z celej triedy. Chcela ísť na vysokú školu lenže to neprichádzalo do úvahy. Jej rodičia boli zásadne proti. Veď kto by sa potom staral o dom, hospodárstvo, o nich?

„ Môžeš si vybrať. Škola alebo domov, ale upozorňujem ťa, že ak si vyberieš školu, neuvidíš od nás ani cent a viac tvoja noha do tohto domu nevkročí. „ – vrieskal po nej otec pri každej zmienke o škole.

Zľakla sa. Hoci podmienky doma boli strašné, nevedela si ani len predstaviť zostať celkom sama kdesi na ulici. Rodičia ju nikdy neučili samostatnosti.  To by sa im raz mohla postaviť na odpor. Naučili ju len poslúchať na slovo, kedykoľvek a v čomkoľvek. Či bola aj sexuálne zneužívaná, neviem, ale o bratovi odmietala hovoriť. Povedala mi o ňom len toľko, že bol veľmi zlý, horší ako jej rodičia a že chcel od nej divné veci. Pri tej spomienke sa zasekla a zmĺkla. Cítila som, ako sa jej roztriasli ruky. Objala som ju okolo pliec.

„ Nemusíš pokračovať, zlatko. Nechcem, aby ti spomienky ublížili. „ – prihovorila som sa jej nežne.

„ Čo sa týka môjho brata, viac si nepamätám. Asi je to tak lepšie. „ povedala, usmiala sa a pokračovala ďalej :

„ A potom prišiel princ a zachránil ma. „

„ Princ? Ale to už je asi iná rozprávka, však? – spýtala som sa prekvapene.

„ Nie, nie. Stále sme v tej istej rozprávke. „ -zasmiala sa a pokračovala v príbehu.

Po škole sa jej podarilo zamestnať sa v nejakom osvetovom stredisku v Prahe ako asistentka. Pri jednej akcii, ktorú pomáhala organizovať, sa zoznámila s Petrom. Pochádzal zo Slovenska. V Prahe pracoval v jednej menšej firme. Zamestnal sa tam hneď po skončení vysokej školy. Bola to láska na prvý pohľad. Vídali sa však veľmi málo. Peťka sa rodičov bála ako čert kríža a tak sa z práce ponáhľala vždy rovno domov. Jedného dňa to už Peter nevydržal. Počkal ju pred strediskom, keď končila v práci. Chcel ju aspoň odprevadiť domov.

„ Domov? Ty nemôžeš ísť so mnou domov! Počuješ? Nemôžeš tam so mnou ísť! „ – rozkričala sa na neho ako zmyslov zbavená.

To bolo prvý krát, čo jej praskli nervy. Nechcela však, aby videl, ako žije. Tiež sa priam až desila myšlienky, žeby ich spolu videli jej rodičia. Zosypala sa. Sadla si na zem, tvár zaborila do dlaní a srdcervúco sa rozplakala. Jej milý absolútne nechápal, čo sa deje.  Keď sa mu Peťku podarilo aspoň ako tak upokojiť, vyrozprávala mu takmer všetko. Prvý krát v živote to niekomu povedala. Ostal ako obarený. Nedokázal to pochopiť. Ako môže človek s človekom takto zaobchádzať?

„ Viac sa do toho domu nevrátiš. „ – povedal rozhodne.

Odvtedy už Peťka v dome hrôzy nebola. Ani pre veci si nešla. Postupne si pokúpila všetko, čo potrebovala. Jej rodičia sa ale s novou situáciou odmietali zmieriť. Najprv jej vyvolávali do práce. Neskôr ju na striedačku vyčkávali pred strediskom a snažili sa jej vyhrážať. Zastrašovali ju. Peter to však predpokladal a každý deň Peťku čakal, keď končila v práci, aby ju ochránil. Zašli až tak ďaleko, že Petra obvinili z únosu ich psychicky labilnej dcéry. Boli z toho poriadne problémy. Petra prešetrovala kriminálka a Peťka bola na pokraji psychického kolapsu. Našťastie už bola plnoletá, svojprávna a neexistovali nijaké lekárske záznamy, žeby bola psychicky labilná alebo chorá, takže polícia ju nemohla prinútiť vrátiť sa domov. Obom však bolo viac než jasné, že v Prahe nikdy nebudú mať pokoj. Po vzájomnej dohode odišli bývať na Slovensko k jeho rodičom. Prijali ich s veľkou láskou.

Raz, to už som bola na otvorenom oddelení, stretla som Petra v parku liečebne. Peťka bola vtedy po ďalších elektrošokoch a on musel čakať, kým sa celkom preberie, aby ju mohol aspoň na chvíľku vidieť.  Veľmi ju miloval. Každý deň, rovno z práce, skočil do auta a letel za ňou cez sto kilometrov. Keď sme sa stretli, začal mi rozprávať ako ťažko si u nich Peťka zvykala. Bola naučená iba poslúchať. Nikdy si nesadla ku stolu bez dovolenia. Trvalo dlho, kým si zvykla, že môže pri jedle sedieť s ostatnými. Tvrdohlavo to odmietala, lebo doma nesmela. Tam vždy jedávala na dlážke v kúte za dverami. Každé ráno vstávala o tretej a začala upratovať. Kedysi, skôr ako odišla do práce alebo do školy, musela upratať celý dom a nachovať zvieratá. Bola tak vycvičená, že keď nemohla nič robiť, bola hrozne nervózna, pobehovala hore dole a stále dookola opakovala :

„ Čo povie mama? „

Tiež odmietala mať svoju vlastnú izbu a posteľ. Keď si prvý večer u Petrových rodičov vzala deku a išla sa uložiť na zem v chodbe, všetci takmer odpadli. Peter už síce tieto jej neduhy poznal, ale vždy znova a znova ho to zasiahlo silou hurikánu. Bolo nesmierne ťažké sledovať, ako veľmi zničili jej krehkú, detskú dušu. Aby už jej despotický rodičia na ňu nikdy nemali dosah, rozhodli sa vziať. V tom čase Peťka navštevovala psychiatričku aj psychológa. Vybavila jej to Petrova mama, aby sa ľahšie vyrovnala s prežitými traumami. Aby zabránili Peťkinim rodičom akýkoľvek styk s ňou, na základe psychiatrických vyšetrení, podali na súd žiadosť o zákaz priblíženia. Samozrejme, musela s tým súhlasiť. Nebolo jednoduché presvedčiť ju.  Týrané deti sú často, napriek tyranii, psychicky ťažko závislé od svojich trýzniteľov. Keď mi to všetko Peter rozprával, obom nám tiekli po lícach slzy veľké a ťažké ako kusy olova. Peťkina silná závislosť na rodičoch sa prejavila tesne pred svadbou. Nevydržala to a poslala domov svadobné oznámenie. Nikto okrem nej o tom nevedel. Bála sa, že by jej to zakázali. Čo čert nechcel, prišli si po ňu priamo na svadobnú hostinu. Chceli zabrániť svadbe a odšikovať ju na silu domov. To sa im našťastie nepodarilo. Cestou sa im pokazilo auto, takže obrad nestihli. Na hostinu prišli v sprievode dvoch policajtov mávajúc súdnym rozhodnutím o Peťkinej nesvojprávnosti. Strhla sa poriadna mela a ona dostala svoj prvý ťažký záchvat. Vrieskala ako zmyslov zbavená, hádzala po ľuďoch všetko, čo jej prišlo pod ruku až nakoniec skolabovala. Ostala ležať na dlážke a telo jej hádzalo ako pri epileptickom záchvate. Odviezla ju záchranka. Odvtedy bola zatvorená na uzavretom oddelení v psychiatrickej liečebni. V tom čase to boli tri mesiace. Zo začiatku mávala záchvaty aj 5 krát za deň, preto bola pod silnými liekmi. Táto liečba však nebola dostatočne účinná, preto začali s elektrošokmi. Nech už sa zdajú elektrošoky akokoľvek neľudské, pacientom v takýchto prípadoch nesmierne pomáhali. Záchvaty po nich už neboli také silné ani také časté. V niektorých prípadoch vymizli úplne a pacient nemusel byť stále pod vplyvom ťažkých opiátov.

Našťastie už bola v tom čase vydatá, takže v čase jej nepríčetnosti rozhodoval o nej manžel a na súde bola podaná žiadosť na zákaz styku, podložená lekárskymi správami takže ju, napriek dokumentu o jej nesvojprávnosti, nemohli nechať previezť do Čiech.

Keď sa Peťka dostala vo svojom príbehu až k svadbe, roztrialo ju na celom tele.  Tep aj dych sa jej začali nebezpečne zrýchľovať.

„ Erika, utekaj pre sestričku. Peťka dostáva záchvat. Rýchlo! „ skríkla som vydesene.

Erika vyletela z izby a ja som sa ju snažila upokojiť. Posadila som ju na posteľ, aby nespadla, ak by stratila vedomie. V tom už do izby vbehla sestrička s injekciou v ruke.

„ Podržte jej ruku, aby sa nemykla! „ – prikázala mi.

Peťka sa našťastie ani nepohla. Sestrička ju uložila do postele, zakryla perinou a zatvorila klietku. Vraj pre istotu.

„ Zostanete, prosím, pri nej kým zaspí? Má panický strach z klietky a vám dôveruje. Bude sa cítiť lepšie, ak ešte chvíľku ostanete. „ – prihovorila sa mi.

„ Samozrejme, že ostanem. Ten záchvat ma veľmi mrzí. Je to moja vina. Nemala som jej dovoliť hovoriť o sebe. „ – odpovedala som vydesená zo vzniknutej situácie.

„ Nie je to vaša vina. Keby nechcela, nerozprávala by vám o tom. Koniec koncov, v jej prípade je to obrovský skok vpred. Ako je u nás, prvý krát hovorila o tom, čo prežila. Netrápte sa. Na vine sú tí, ktorí jej to spôsobili. A ďakujem. „ – povedala sestrička a usmiala sa na mňa.

„ Za čo mi ďakujete? „ – nechápala som.

„ Za Peťku. „ – odpovedala a zmizla na chodbe.

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

Most v Poprade

V Poprade hrozí, že skolabuje doprava. Pomôcť má bezplatná jazda po diaľnici okolo mesta

25.04.2024 12:45

Je to problém, ktorý trápi vodičov v Poprade už roky. Štvorprúdovka vedúca z centra mesta do Kežmarku sa pod železničným mostom zužuje do dvoch pruhov.

polícia

Opitý vodič zdemoloval tri autá, nafúkal takmer 2,7 promile

25.04.2024 12:19

Škodu na vozidlách predbežne vyčíslili na približne 4 200 eur.

Alexander Lukašenko

Rusi takmer nepostupujú, na fronte je pat, je čas na mierové rokovania, vyhlásil Lukašenko

25.04.2024 12:10

Paradoxom Moskvy je, že na mierovú konferenciu odmieta prísť, rokovanie bez jej účasti však označuje za nezmyselné.

Spain Election

Čisté ruky zašpinili dobré meno španielskeho premiéra. Zavinila to jeho žena. Odstúpi z čela vlády?

25.04.2024 12:00

Má pre mňa cenu zostať na čele vlády napriek tomu, že ma krajná pravica a pravica obhadzujú bahnom? Španielsky líder na svoju otázku čoskoro odpovie.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 404800x
Priemerná čítanosť článkov: 2188x

Autor blogu

Kategórie