Založ si blog

Ako sa v blázinci nezblázniť – 10. kapitola

Návšteva

V izbe ostalo hrobové ticho. Peťka pokojne zaspala a my s Erikou sme ostali v šoku, ponorené do vlastných myšlienok. Opäť sa mi chcelo plakať. Tentokrát však nie kvôli vlastnému zúfalstvu. Príbeh, ktorý sme si práve vypočuli, bol ako z hororového filmu. Čo všetko z toho bola pravda, netuším. Chorý mozog si dokáže namyslieť všakovaké nezmysly, no časom som sa čoraz viac presviedčala o tom, že jeho základ bol postavený na pravde.

“ Ja mám v podstate skvelú mamu. “ – skonštatovala Erika.

“ Musím si ísť zapáliť, lebo to nerozdýcham. Ideš so mnou? “ – pokračovala.

“ Teraz nie, prepáč. Ostanem ešte chvíľu pri Peťke, ak by sa zobudila. “ – odpovedala som.

Nie žeby som nemala na cigaretu chuť, ale zadržiavaný plač mi už takmer nedovoľoval dýchať. Len čo Erika za sebou zavrela dvere, vytryskol zo mňa ako vodopád. Mala som pocit, že to v blázinci nemôžem zvládnuť. Osudy pacientov boli ako soľ do mojich vlastných rán. Ako dlho som tam sedela, utopená vo vlastných slzách, netuším. Zo zúfalstva ma vytrhol až hlas uja Jana :

“ Prestaň nariekať a poď si zapáliť. Plačom nikomu nepomôžeš. „

Nereagovala som a tak pokračoval :

“ No tak, hlavu hore, Janka. Peťke by sa určite nepáčilo, keby ťa takto videla. Si predsa mamča Janča a mamy musia byť silné. „

Zdvihla som hlavu a s uslzenou tvárou som na neho pozrela.

“ Veď práve. Ja nie som silná. Som slaboch. Hrozný slaboch. Stála som na koľajniciach a chcela to vzdať. Ona je silná, “ – ukázala som smerom k Peťke.

„Vnútorná sila človeka sa nemeria tým, či chce umrieť alebo žiť. Mnohí ostávajú na tomto svete len preto, lebo sa odísť boja, nie preto lebo chcú žiť. Na smrť treba mať poriadne gule. Tým, samozrejme, samovraždy neschvaľujem. Viem však podľa seba, že siahnuť si na život nie je také jednoduché, ako sa zdá. X krát som to tu chcel zabaliť a zakaždým, keď k tomu prišlo, som sa z toho posral od strachu. Tak poď, ideme na cigu. Peťka ťa momentálne nepotrebuje. “ – zavelil prísne.

Utrela som si slzy a poslušne ako psík som cupitala za ním. Po cigarete som sa pobrala na svoju izbu. Na Viktorku som celkom zabudla. Keď som vošla, sedela na posteli, kyvkala sa zo strany na stranu a čosi si nezrozumiteľne bľabotala.

„ Ahoj, Viktorka. Ako sa cítiš? „ – prihovorila som sa jej.

Nevnímala ma. Vyčerpaná z predchádzajúcich udalostí som sa zvalila na posteľ a zaspala. Zobudil ma až gong, oznamujúci obed. V jedálni nám pri stole chýbala Peťka. Ešte stále spala po upokojujúcej injekcii. Bez jej veselého štebotania nikomu z nás jesť nechutilo a ticho medzi nami by sa dalo krájať. Nezjedli sme ani polovicu z toho, čo nám nabrali. Erika nejedla vôbec. Nepomohlo ani dohováranie sestričiek. Nakoniec to s nami vzdali a dovolili nám odísť od poloplných tanierov.

„ Myslím, že potrebujeme kávu. „ – povedal ujo Jano.

„ To máš pravdu, Janko, lenže ja žiadnu nemám a nemám si ju ani odkiaľ zohnať. Kúpiť si ju nemám kde a domov tiež nemôžem zavolať, aby mi ju doniesli. Aj cigarety mi už dochádzajú. „ – skonštatovala som rezignovane.

„ Nevadí. Uvarím ti z mojej. S cigaretami je to horšie. Prídel je prídel. Ale ak máš peniaze, stačí povedať sestričke. Zapíše si, čo potrebuješ a ráno ti to kúpia v bufete. „

„ Ďakujem krásne, Janík. Kávu naozaj nutne potrebujem. „

Netušila som, či mám nejaké peniaze so sebou. Môj problém však veľmi rýchlo vyriešila sestrička. Podala mi z trezoru moju peňaženku a v nej, čuduj sa svete, boli peniaze. Nie veľa, ale na kávu a cigarety stačili. Dokonca mi sestričky sľúbili, že mi ich zoženú ešte v ten deň, hoci nákupy pre pacientov už boli dávno vybavené. Ujo Jano mi zalial kávu a vybrali sme sa, samozrejme, na fajčiar. Po pár dúškoch čierneho moku sme ako tak ožili. O čom sme práve vtedy debatovali si nepamätám, ale pamätám si ako dnes, keď som z chodby začula sestričkin hlas :

„ Pani Janka, máte návštevu. „

Vyletela som zo záchodov ako strela.

„ Ja? „ – vyhŕkla som.

„ Áno, vy. Momentálne tu inú Janku nemáme. Poďte. Šup, Šup. Zatiaľ máte návštevy zakázané, ale sú tu vaše deti a veľmi vás chcú vidieť, tak vám pani doktorka povolila 10 minút. „

Srdce mi bilo až kdesi v spánkoch. Radosť, bolesť, strach a smútok sa vo mne točili ako na kolotoči.

„ Bože, čo im len poviem, ako sa im pozriem po tom všetkom do očí?“ – lietalo mi mysľou. Tak veľmi som ich potrebovala vidieť, objať a zároveň som sa toho stretnutia desila.

„ No poďte. Alebo ich vidieť nechcete? „ – prerušila moju paniku sestrička.

Pobrala som sa teda za ňou. Keď sa otvorili zamrežované dvere oddelenia, začali mi slzy stekať po tvári. Boli tam. Môj 17 ročný syn a 15 ročná dcéra stáli v chodbe so sklonenými hlavami a smutnými pohľadmi. Muselo byť pre nich strašné, vidieť takto vlastnú matku. V otrhanom, erárnom mundúre som vyzerala presne ako tá bláznivá Viktorka z Babičky. Syn, len čo ma zbadal, hodil sa mi do náručia a rozplakal sa. V tom plači bolo toľko vnútornej bolesti, smútku a výčitiek, až mi z toho srdce pukalo.

„ Je to moja vina. Všetko je to moja vina. „ – opakoval pomedzi slzy stále dookola.

Každým jeho slovom sa moje vnútro rozbíjalo na milióny mikročastíc.

„ Nie je to tvoja vina, zlatko. Nie je to nikoho vina. Som proste chorá.“ – snažila som sa ho upokojiť.

„ Si chorá zo mňa. A nevrav, že nie. Viem to. „ – nedal sa uchlácholiť.

To, čo som v tej chvíli skutočne cítila, nedokážem hodnoverne opísať. Neexistujú slová, ktoré by dostatočne vystihli moju vnútornú bolesť. Chcela som z celej sily kričať :

„ Nie je to tvoja vina! „ – ale pre plač a obrovskú hrču v hrdle som nedokázala vydať ani jedinu hlásku. A tak sme tam stáli vo vrúcnom objatí plnom sĺz, až kým k nám nepodišla moja dcéra.

„ Ahoj, mami. „ – povedala smutným hlasom.

V tej chvíli ma syn pustil, aby uvoľnil miesto svojej sestre.

„ Ahoj, srdiečko. „ – povedala som a silno som ju objala.

Naše objatie nebolo až také vrúcne. V tom čase sme neboli práve najlepšie priateľky. Bola vo veku, kedy mala pocit, že jej celý svet leží pri nohách a ja som bola dosť zásadový človek. Od detí som vyžadovala rešpekt a úctu. Syn s tým nemal až taký veľký problém, ale ona…..ona vždy musela mať posledné slovo, zásadne bola proti všetkým zásadám a hlavne mala priam živočíšnu potrebu dokazovať mi, že som nikto. Ťažká puberta. Napriek tomu bolo na nej vidieť, že udalosti posledných dní ju hlboko zasiahli. Musím však povedať, že to, čo sa stalo, zbúralo múr medzi nami. Podarilo sa nám nájsť si cestu k sebe a dnes sme najlepšie priateľky.

Spolu s deťmi prišli za mnou aj môj najmladší brat a manželova sestra. Manžel s nimi nebol, pretože som mu návštevy dala zakázať. Naše manželstvo bolo už dlhší čas v rozklade a jeho prítomnosť vo mne vyvolávala záchvaty panickej úzkosti. Nikomu by som tie stavy nepriala. Keď som dostala prvý takýto záchvat, myslela som si, že je to infarkt. Pálivé tlaky na hrudi, bodová bolesť v okolí srdca vystreľujúca až do chrbta a stiahnuté priedušky, neschopné prepustiť vzduch do pľúc vo mne vyvolali paniku. Čím viac som panikárila, tým viac sa problémy stupňovali. Ležala som v obývačke na gauči s myšlienkou, že umieram. Desivé bolo, že si to nikto nevšimol a ja som nebola schopná prosiť o pomoc. Našťastie som si spomenula na pokyny lekára pri mojom astmatickom záchvate pred dvadsiatimi rokmi.

„ Nádych, výdych, nádych, výdych. Pekne pomaličky a plynule. Musíme sa hlavne upokojiť. Nádych, výdych, nádych, výdych. „ – upokojoval ma vtedy.

Nakoniec sa mi, vďaka tomuto dychovému cvičeniu, podarilo ukľudniť. Dych aj búšenie srdca som dostala pod kontrolu. Bolesť v hrudi síce pretrvávala ale už bola znesiteľná. Takýchto záchvatov panickej úzkosti som si užila až – až. Manžel nemusel nič urobiť ani povedať. Stačilo, že sa zjavil vo dverách. Nie, nebol tyran, len sa do našich životov, pomaly ale isto, vplížilo desivé, vreštiace ticho, ktoré nahlodalo moju dušu.

„ Koniec návštevy. Poďte, pani Janka. „ – zvolala odrazu sestrička.

Zostala som stáť ako obarená. Tých 10 minút ubehlo neuveriteľne rýchlo.

„ Ešte nie! „ – skríkli obe moje deti naraz.

„ No tak, deťúrence, musíte brať ohľad na maminkin zdravotný stav. Pozrite, aká je rozrušená. Keď prídete v stredu, možno už bude na otvorenom oddelení a budete sa s ňou môcť poprechádzať v našom parku. Určite to bude oveľa príjemnejšie ako tu, v týchto pivničných priestoroch. „ – nedala sa odbiť sestrička.

Ešte raz som vyobjímala svoje deti a rozlúčila sa so zvyškom návštevy.

„ Musím ísť. Dávajte si na seba pozor. Veľmi vás ľúbim. Ste moje všetko. „ – povedala som cez slzy.

Ešte vo dverách som stihla začuť :

„ Aj my teba, maminka. „

Potom sa dvere s hrmotom zatvorili a bolo po návšteve. Sestrička mala pravdu. Stretnutie s deťmi ma nesmierne rozrušilo. Pohľad na ich vystrašené a smutné tváre vo mne vyvolal obrovské pocity viny.

„ Ako som len mohla? Ako som mohla na nich zabudnúť, keď som sa prechádzala po koľajniciach s jedinou túžbou, túžbou umrieť. Ako som to len mohla? Čo som to za matku? Čo som to za človeka? „ – vrieskalo na mňa vlastné vnútro. Rozsypala som sa ako zrnká piesku. Najprv ma začalo nekontrolovateľne triasť a potom….potom si pamätám už len to, ako ma preberali v mojej izbe na posteli.

Okolo mňa bolo rušno. Sestričky behali hore dole, doktorka sa ma snažila prebrať k životu a Viktorka sedela v otvorenej klietke a plakala. Keď som videla ten chaos, spomenula som si, čo sa stalo. Až vtedy som si naplno uvedomila dôsledky svojho počinu. Strach a bolesť v očiach mojich detí boli ako dýka zapichnutá v hrudi. Mala som pocit, že zošaliem. Celé vnútro sa mi chvelo ako pri zimnici a výčitky ma valcovali ako tsunami.

„Do kelu! Nemala som tú návštevu dovoliť. Prečo sa ja vždy nechám ukecať? Nebola na to stretnutie pripravená. “ – šomrala si doktorka popod nos.

“ Urobili ste dobre. Potrebovala som ich vidieť. Ďakujem. “ – zašepkala som.

“ No sláva. Aspoň že ste sa prebrali. Toto mi viac nerobte, lebo k vám už ani myš nepustím. “ – povedala s úsmevom na tvári.

V tom sa do izby vrútila Peťka a už od dverí kričala :

“ Mamča Janča, mamča Janča to mi nerob! Kto mi bude hovoriť rozprávky a hrať so mnou futbal v klietke? „

Musela som sa zasmiať. Bola taká rozkošná a bezprostredná ako malé dieťa.

“ Čo tu robíš, Peťka? Nevidíš, že je pani Janke zle? Teraz určite na teba nemá náladu. Potrebuje pokoj. “ – okríkla ju doktorka.

“ Len ju tu pokojne nechajte, pani doktorka. Bude mi rozprávať rozprávky. Aspoň nebudem myslieť na to, čo sa stalo. “ – povedala som na Peťkinu obranu.

Bola som rada, že prišla. Bála som sa ostať sama so svojimi výčitkami svedomia.

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

Spain Election

Čisté ruky zašpinili dobré meno španielskeho premiéra. Zavinila to jeho žena. Odstúpi z čela vlády?

25.04.2024 12:00

Má pre mňa cenu zostať na čele vlády napriek tomu, že ma krajná pravica a pravica obhadzujú bahnom? Španielsky líder na svoju otázku čoskoro odpovie.

Michal Šimečka, Ide o pravdu

Šimečka v Ide o pravdu: Eurovoľby budú dôležitý signál dovnútra i navonok. Chceme zapustiť korene aj v samospráve

25.04.2024 12:00

Aj v prípade eurovolieb platí, že "nemôžu mať všetko", nebolo by dobré, aby koalícia mala najsilnejší hlas aj v europarlamente, hovorí Michal Šimečka.

Polícia / Policajná páska / Policajné auto /

Hádka dvoch mužov v obci Dlhá nad Váhom sa skončila vraždou

25.04.2024 11:28

Motív a všetky okolnosti prípadu sú predmetom ďalšieho vyšetrovania.

Český predseda vlády Petr Fiala.

Ďalší odchod z Fialovej vlády: končí ministerka pre vedu a výskum

25.04.2024 11:07

Ministerka pre vedu a výskum nemala vlastné ministerstvo, ale len úrad s niekoľkými zamestnancami.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 404788x
Priemerná čítanosť článkov: 2188x

Autor blogu

Kategórie