nadnoduse

Mea culpa

Výčitky svedomia sú ako Damoklov meč. Nech by už mal človek všetko bohatstvo sveta, slávu, moc a šťastie, pokoj v duši nenájde. Nie, pokiaľ ho neprestane zhrýzať svedomie. A ono neprestane. Bude si pekne postupne, sústo po súste, odjedať z našej duševnej podstaty, až do zbláznenia.

„ Akú rozprávku chceš počuť? „ – vytrhla ma Peťka z vlastného svedomia.

„ To je jedno, Peťka. Hlavne, že mi ju povieš ty a tentokrát nebude o tebe. Kolapsov sme tu už dnes mali dosť. „ – pokúsila som sa o žart, ale zjavne mi to nevyšlo, pretože na mňa hodila divnú grimasu.

„ To nebolo vtipné. Poznám len tú o troch prasiatkach. Môže byť? „ – opýtala sa.

„ Samozrejme, že môže. Tú mám najradšej. „ – snažila som sa napraviť to, čo som pokazila.

„ Ani toto nebolo vtipné, mamča Janča.“ – povedala prísne, – „Všetky normálne dievčatá, a teda aj ženy, neskôr, majú najradšej rozprávky o princeznách a nie o prasiatkach a vlkoch. To by si už v tvojom veku mohla vedieť. „ – doberala si ma so smiechom.

„ To si povedala veľmi múdro. Z toho vyplýva, že som na tom správnom mieste. „

„ Ako si to myslela? „ – opýtala sa Peťka.

„ Nikdy som nemala rada rozprávky o princeznách. Vždy sa mi zdali naivné a hlúpe. Z toho vyplýva, že som nikdy nebola normálne dievča, a teda aj žena, neskôr. No a teraz som tam, kde nenormálnych zatvárajú, takže všetko sedí. „ – opäť som sa pokúsila o žart.

„ Ani toto nebolo vtipné, ale sedí to. Takže bude rozprávka o troch prasiatkach. „ – uzavrela debatu.

„ Rozprávka, bude rozprávka. Hurá. „ – vykríkla Viktorka a začala naradostene pobehovať po izbe.

Pôsobila celkom inak ako pred elektrošokmi. Šialený výraz v jej očiach sa kamsi vytratil. Nie, nebola v poriadku. Správala sa ako malé dieťa, ale kým som bola na uzavretom oddelení, už nemala ťažký záchvat.

„ Ak chceš rozprávku, tak šup do postele. „ – okríkla ju Peťka autoritatívne.

Viktorka okamžite poslúchla. Vkĺzla do postele, zakryla sa až po uši a tichúčko čakala. Peťka nás, s úsmevom na tvári, jedným očkom skontrolovala, či vzorne ležíme. Bola roztomilá. Tvárila sa ako vzorná mama, avšak v očiach mala detskú radosť. Rozprávanie si užívala plnými dúškami rovnako, ako sme si my s Viktorkou užívali počúvanie.

Po injekcii na upokojenie som pri rozprávke zaspala. Nespala som dlho, možno hodinku. Keď som otvorila oči, Peťka sedela vedľa mňa na posteli. Pozerala sa na mňa s takou láskou, až sa mi v očiach zaleskli slzy dojatia.

„ Prepáč. Zjavne som zaspala. Mrzí ma to. „ – prihovorila som sa jej ospravedlňujúco.

„ Nevadí. Aj tak poznám len tú jednu rozprávku, takže ti ju aspoň môžem povedať ešte raz. „ – usmiala sa na mňa.

„ A to sa ti tu chcelo pri mne sedieť, keď som spala? „

„ Chcelo. Si taká krásna, keď spíš. Si tá najkrajšia mamča na svete. „ – zachichotala sa.

„ Peťka, máš tu svojho princa. „ – strčila hlavu do dverí sestrička.

Peťka vyletela z izby ako namydlený blesk. Viktorka spokojne spala a ja som rozmýšľala, čo s časom. Vstala som, vzala cigarety a vybrala som sa na fajčiar. Cestou som nazrela do Erikinej izby. Nebola tam. Aj chodba bola prázdna. Samozrejme, pobafkávala s ujom Janom na záchode.

„ Ahoj, mamča Janča. „ – pozdravili ma svorne.

Musela som sa zasmiať. Prezývka, ktorú mi dala Peťka, zľudovela.

„ Toto je Katka. „ – predstavila mi Erika mladučkú dievčinku v kúte.

„ Doviezli ju v noci policajti, lebo ušla z odvykačky. „ – pokračovala.

Katka zahodila nedofajčenú cigaretu a ušla. Zjavne nemala chuť počúvať ani hovoriť o sebe. Prišlo mi jej nesmierne ľúto. Doma na mňa čakal syn v jej veku s rovnakým problémom. Závislosť akéhokoľvek druhu je strašné svinstvo. Vyrve človeku dušu z tela a urobí z neho bábku v rukách drogy, alkoholu…. Tak rada by som tomu dievčaťu pomohla, len ako, keď som nevedela pomôcť ani vlastnému synovi. Čokoľvek som robila, všetko bolo málo. Nepomáhali prosby, hrozby ani plač. Najhoršia však bola tá strašná bezmocnosť, keď vidíte ako vaše milované dieťa padá do čiernej diery a nech robíte čokoľvek, kým samo nechce, nikto a nič ten pád nedokáže zastaviť.

„ To si naozaj nemusela, Erika. „ – okríkol ju ujo Jano.

„ A prečo nie? Veď je to pravda. Koniec koncov, každý sme tu pre niečo, tak sa nemá čo urážať. „ – zagánila na neho Erika.

„ Prečo utiekla? To nemohla odísť na reverz, keď tu nechcela byť? „ – opýtala som sa nechápavo. Erika sa hneď chytila slova :

„ Žiadny reverz. Je tu za trest. Musí podstúpiť polročnú odvykačku. Tak rozhodol súd, lebo zdrogovaná vykradla novinový stánok. No a včera z tej odvykačky zdrhla. V noci ju doviezli policajti. Zase bola zdrogovaná. Teraz si v tejto pivnici pobudne pekne dlho, keď sa jej nepáčilo na otvorenom oddelení. „

„ Závislosť je choroba, Erika. Veľmi ťažká choroba. Je to niečo podobné ako tvoja anorexia. Tiež sa tomu nedokážu brániť, takže by si Katku nemala súdiť. „ – zahriakla som ju.

„ Ja ju nesúdim, ale nemala utekať. „ – nedala sa.

„ Mala, nemala, tiež by som najradšej ušla. „ – zašomrala som.

„ Už to nechajte tak, dievčence a poďme si radšej sadnúť na chodbu. Je tu dymu ako v udiarni. Môžeme si zahrať karty alebo by nám mohla niečo o sebe porozprávať mamča Janča. Veď o nej, prakticky, nič nevieme. „ – zakončil debatu o Katke ujo Jano.

Odhodili sme špaky a vybrali sme sa do kresiel na konci chodby. Z mojej izby práve vykukla Viktorka. Potešila sa, keď ma zbadala.

„ Kde si bola? „ – vykríkla na mňa.

„ Bola som si zapáliť. Chceš ísť aj ty? „

„ Musím počkať na moju dcérku Katušku. Veď vieš, hovorila som ti o nej. Teraz si ma nemôže vziať domov ale príde ma pozrieť a donesie mi peniaze aj cigarety. Neviem, kde toľko trčí. Už tu mala dávno byť. „ – odpovedala smutne Viktorka.

„ Snáď sa jej nič nestalo. Však sa jej nič nestalo? Ty to určite vieš. Povedz, že sa jej nič nestalo? „ – skríkla na mňa.

Zľakla som sa. Myslela som si, že dostane znovu záchvat a absolútne som netušila, čo jej mám odpovedať. Bolo však viac než isté, že elektrošoky jej traumu nezmazali. Napriek snahe lekárov ostala zakliesnená vo vlastnej ilúzii.

„ Odkiaľ by som to mala vedieť, zlatko? „ – vyletelo zo mňa.

„ Lebo ty vieš všetko. Si nebeský posol. Boh ťa poslal sem, aby si nás všetkých zachránila. Tak povedz, však je moja Katuška v poriadku? „ – nedala sa odbiť.

Všetci traja sme si vymenili začudované pohľady. Viktorka bola celkom mimo ale pokojná ako baránok. Usmievala sa na mňa, akoby naozaj videla anjela. Jediný, kto bol v tej chvíli schopný zareagovať, bol ujo Jano.

„ Samozrejme, Viktorka. Máš pravdu. Janka nás prišla všetkých zachrániť, takže ju musíme poslúchať. No tak, posol nebeský, odpovedz, je Katuška v poriadku? „ – zabŕdol do mňa a potmehúdsky sa usmieval.

Najradšej by som ho v tej chvíli roztrhla. Takto balamutiť hlavu bláznivej, chorej žene. To sa predsa nepatrí. Nemala som už však na výber. Viktorka na mňa hádzala prosebné pohľady a ja som nedokázala vzdorovať.

„ Áno, samozrejme, že je v poriadku, ale musela náhle odcestovať. Kvôli práci. Veľmi ju to mrzí. „ – zaklamala som.

Cítila som sa pri tom klamstve ako najväčší podvodník.  Pre Viktorku to však boli slová hodné zlata. Presne toto potrebovala počuť. Hodila sa mi okolo krku, podskakovala ako pochabé kozliatko a vykrikovala na celú chodbu :

„ Ja som to vedela, ja som to vedela, ja som to vedela. „

Vyjavene som sledovala to tragikomické divadlo. Potvrdilo sa mi, že niekedy je milosrdná lož jedinou schodnou cestou. Niekedy jednoducho nemáme inú možnosť. Či bohužiaľ alebo chvalabohu ťažko povedať. Isté je len to, že Viktorka bola po mojich slovách šťastná napriek vlastnému šialenstvu.

„ Dobre, dobre, Viktorka. Stačilo lebo nás pozatvárajú na izby. Poď si s nami sadnúť tu na chodbu. „ – okríkol ju Janči práve včas.

Hneď ako Viktorka prestala vyvádzať, vyšla sestrička a zvolala na nás :

„ Čo sa to tam deje? „

„ Ale nič, nič. To len Viktorka má dnes super náladičku. Asi si aj ja budem pýtať tú elektriku do hlavy. „ – zažartoval ujo Jano.

„ Hlavne nerobte krik. Nie ste tu sami. „ – upozornila nás sestrička, usmiala sa a zmizla za dverami sesterskej izby.

V tichosti sme sa usadili do starých kresiel. Odrazu začala Viktorka štebotať ako škovránok. Rozprávala nám o svojej dcére. Chrlila jednu historku za druhou z jej detských čias. Toľko lásky a nekonečnej nehy som dávno nikomu v očiach nevidela. V tej chvíli akoby sa jej šialenstvo rozplynulo ako ranná hmla. Všetci sme ju pozorovali s nemým úžasom. Vydržala rozprávať takmer hodinu. Potom sa odrazu zdvihla a rázne povedala :

„ Idem spať. Vyčerpali ste ma. „

Zvrtla sa na päte a kým sme sa spamätali, už sme len počuli buchnutie dverí na našej spoločnej izbe.

„ Takže tvoj syn je narkoman? „ – prerušil hrobové ticho ujo Jano.

Svojou otázkou ma zaskočil. Nechápala som, ako mohol odrazu preskočiť na tému o mojom synovi. Navyše, nemala som ani najmenšiu chuť rozpitvávať moje osobné problémy. Ani s lekárkou som o nich nehovorila, tak prečo by som mala s nimi.

„ Prepáč, ale o tomto nebudem hovoriť. „ – povedala som rázne.

„ Prečo? Hanbíš za svojho syna“ – nedal mi pokoj.

„ Nehanbím, ale nebudem sa s vami o tom rozprávať.“ – odvrkla som a celá tá situácia mi začala byť nepríjemná.

„ Hmm, takže starý alkoholik a anorektická schizofrenička ti na rozhovor nie sú dosť dobrí. „ – skonštatoval odmerane.

Jeho slová ma zaboleli. Tak som to predsa vôbec nemyslela. Nechcela som hovoriť o tom s nikým, nie len s nimi. Slzy sa mi začali tlačiť do očí. Chcela som niečo povedať, ale pre narastajúcu hrču v hrdle som nedokázala vydať ani hlásku. Erika vybadala moje vnútorné pocity, priskočila ku mne, objala ma a skríkla na uja Jana :

„ Daj jej pokoj. Povie nám to, keď sama bude chcieť. Pozri, čo si jej urobil. Plače. A to len kvôli tebe. „

„ To ma veľmi mrzí. Prepáč, Janka. Asi by som mal ísť radšej na izbu. Moja prechlastaná huba často nevie, čo trepe. „ – povedal smutným hlasom a odišiel.

Chcela som ho zastaviť, ale nešlo to. Po jeho odchode som sa cítila ešte horšie. Mala som pocit, že je to moja vina. Že je všetko len a len moja vina.

Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa.

Opäť som sa zosypala. Stačila jediná veta, aby z mojej krehkej psychiky znovu zostali len črepy rozsypané v tráve.