nadnoduse

Nenávidíme seba

Bola som unavená. Psychika dokáže človeka unaviť až na smrť. Čo sa dialo počas večere a tesne po nej, netuším. Vyčerpanie urobilo svoje. Pamätám si až noc. Zobudila som sa na Viktorkine bľabotanie. Koľko mohlo byť hodín, neviem. Sedela vo svojej zatvorenej klietke, kývala sa zo strany na stranu a vydávala nezrozumiteľné zvuky. Agresívna nebola. Prihovorila som sa jej, ale nereagovala. Do rána sme už nespali. Boli sme uzavreté vo vlastných myšlienkových pochodoch.

„ Janka, potrebujem cikať. „ – zašepkala Viktorka tesne pred budíčkom.

Absolútne sa mi nechcelo vstať z postele. Bola som vyčerpanejšia ako večer. Najradšej by som už nikdy nevstala. Viktorka mi však nedala pokoj.

„ Jankaaaaaa, cikaaaať. Potrebujem cikať. „ – opakovala stále dookola, kým som sa neprinútila vstať a ísť pre sestričku.

„ Môžem vás poprosiť? Zašli by ste s ňou na toalety? Za chvíľku bude budíček a ja neviem, kde mi hlava stojí. Viktorka bude poslušná. Však, Viktorka. „ – poprosila ma sestrička.

Viktorka len súhlasne prikývla. Nemala som chuť robiť jej opatrovateľku, ale nedokázala som ani odporovať. Kým vyšla z klietky, hodila som si do vrecka župana dve cigarety a svorne sme sa vybrali na toalety. Moja chránenkyňa bola dosť malátna, takže som ju musela podopierať, aby nespadla. Šuchtali sme sa chodbou slimačím krokom. Mala som pocit, že je toaleta na konci sveta. Takú ťažkú psychickú aj fyzickú únavu som nikdy predtým ani potom nezažila. Nemala som síce žiadne bolesti, ak nerátam dušu prevrátenú na ruby, no ledva som prekladala nohami. Akoby zo mňa vyprchala všetka energia. Ľudia, ktorí si depresiou neprešli, to väčšinou nedokážu pochopiť. Majú nás, depresívcov, za lenivcov, darebákov, slabochov, ktorí sa opúšťajú a odmietajú bojovať. Práve v liečebni som zistila, že v niektorých prípadoch to tak naozaj aj je, len neviem, či to bolo z vypočítavosti, alebo to bol tiež dôsledok nejakej psychickej poruchy. Pravdou je, že som neraz videla špekulantov, zneužívajúcich zdravotný systém. Teda, aspoň na mňa tak niektorí pôsobili, pretože nerobili absolútne nič pre zlepšenie svojho stavu a pravidelne sa tam vracali s tým, aby bolo o nich postarané. Netvrdím, že boli zdraví, to určite nie, ale mala som pocit, že im ich zdravotný stav vyhovuje taký aký je.

„ Dobré ránko, dievčence. Ako ste sa vyspali? „ – prihovoril sa nám z prítmia fajčiara ujo Jano.

„ Nevyspali. Viktorka si celú noc čosi bľabotala. „ – odpovedala som takmer šeptom.

„ Dnes si nejaká zvláštna. Vlastne, už od včera večera. Večer si už vôbec nerozprávala, ledva si zašla po večeri na izbu a dnes to nie je o nič lepšie. Zmenili ti lieky ? „ – opýtal sa Janči ustarostene.

„ Neviem, ale myslím, že nie. Som len na smrť unavená. „

„ Už som, Janka. Ideme? „ – opýtala sa ma Viktorka dosť nezrozumiteľne.

„ Baby, vy ste dnes obe dosť mimo. Mala by sa na vás pozrieť lekárka. „ – skonštatoval Janči.

Neodpovedali sme. Bez jediného slova sme opustili toalety a šuchtali sa späť na izbu. V ten deň nám obom priniesli raňajky na izbu. Museli sme byť na tom naozaj dosť zle, lebo raňajky sa nosili na izby len vo výnimočných prípadoch. Ešte sme nestihli začať jesť a vbehla do izby vyplašená Peťka.

„ Ahojte. O desiatej idem na tie elektrošoky. Prídeš potom za mnou, mamča Janča? Prosím, prosím. Sľúbila si mi to. „ – vyhŕkla zo seba jedným dychom.

„ Ahoj, Peťka. Keď som to sľúbila, tak budem musieť. Nič sa nedá robiť. Poprosím sestričku, aby mi prišla povedať, keď ťa privezú. „ – odpovedala som, ale nedokázala som si ani len predstaviť, ako prekonám tú neznesiteľnú únavu.

„ Včera tu bol môj princ. Videla si ho? Doniesol mi plno dobrotiek. Prinesiem ti čokoládu, tá ti zdvihne náladu aj energiu. Počkaj ma tu, nikam nechoď. „ – zašvitorila.

„ Kam by som asi tak mohla teraz ísť. „ – zašomrala som si popod nos.

Našťastie to už Peťka nezačula. Akou rýchlosťou sa rútila pre sladkosti, netuším, ale mala som pocit, že sa vrátila skôr, ako odišla.

„ Za chvíľu ťa príde pozrieť doktorka. Povedala mi to sestrička Katka. Tu máš čokoládku. Vybrala som ti tú najväčšiu lebo si moja mamča Janča. Musím ísť teraz na izbu ale ešte ťa prídem pozrieť. Buď dobrá, aby ťa nezavreli do klietky. „ – zachichotala sa a zmizla.

Tá čokoláda mi prišla vhod. Zjedla som ju na posedenie. Trochu sa mi uľavilo. Kombinácia Peťky a čokolády ma zahriala na duši. Viktorka spala. Zaspala hneď, ako sme sa vrátili zo záchodu. Mne sa spať nedalo. Napriek ťažkej únave som mala oči otvorené ako vráta. Nespavosť, odborne insomnia, je tiež jeden zo závažných symptómov depresie. Sedela som na posteli a pozorovala som moju spolubývajúcu. Bola taká bezbranná a krehká v tej svojej klietke, až ma z toho chytala úzkosť.

„ Dobré ránko, pani Janka. Počula som, že sa necítite dobre, tak som vás prišla pozrieť. Čo sa deje ? „ – vytrhla ma z myšlienok doktorka.

„ Nič sa nedeje. Som v poriadku, len som nejaká vyčerpaná a nemôžem spať. „ – odpovedala som.

„ Fúha. No, nečudujem sa. Je to normálna reakcia na predchádzajúce udalosti. V podstate som to čakala. Stáva sa to bežne, keď opadne šok z prežitej traumy. Mohol by to ale byť aj dôsledok depresie. Mávali ste takéto stavy ťažkého vyčerpania a únavy aj pred tým? „

„ Až takéto nie. Fyzicky som dokázala fungovať. Skôr to bola psychická únava. Niekedy som dokázala prespať aj celý deň, ale keď som nespala, telo poslúchalo. „

„ Hmm, čo s vami? Nerada by som vám dávala opiáty. Jednak sú návykové a tiež by to mohlo predĺžiť váš pobyt na uzavretom oddelení. „ – zamyslela sa doktorka.

Do smrti jej budem vďačná za to, že v mojom prípade tvrdo odmietala liečbu benzodiazepínmi ako Neurol a spol. Neskôr som mala možnosť vidieť, čo tieto lieky s ľuďmi robia. Áno, viem, niekedy nie je iná možnosť. Vždy sa volí menšie zlo. Našťastie moja lekárka dokázala z môjho správania správne vydedukovať, že to zvládnem aj bez takýchto liekov. Benzodiazepíny sú totižto vysoko návykové a závislosť na nich je mnohokrát horšia ako závislosť na alkohole.

„ Vyskúšame infúziu. Doplníme minerály a vitamíny a uvidíme. Mohlo by vás to trochu naštartovať. Uvidíme, čo to spraví. Ak si chcete ešte zapáliť, tak choďte teraz, lebo vám to bude dlhšie tiecť. „ – rozhodla na koniec.

„ Ďakujem, pani doktorka. „

„ Neďakujte. Najlepšie sa mi zavďačíte, keď sa nebudete opúšťať a opustíte naše brány v stave schopnom prežitia tam vonku, v džungli. „ – usmiala sa a odišla.

Len čo odišla, pobrala som sa na fajčiar. Boli tam Erika, ujo Jano aj narkomanka Katka. Vtrhla som im do rozhovoru. Teda, skôr do monológu uja Jana. Akurát dával Katke prednášku ako si nezničiť život. Čo presne hovoril som nezachytila. Prišla som neskoro.

„ A na čo? Pre koho? Mama ma nenávidí. Chcela ma vyhodiť z domu. Nebaví sa so mnou, nechce ma ani vidieť. Nebola tu za mnou ani raz. „ – vykríkla Katka cez slzy.

Jej slová ma neuveriteľne silno zaboleli. Tak toto si o nás myslia naše deti, keď sa po všetkej tej snahe pomôcť im, zrútime, lebo už nevládzeme. Myslia si, že ich nenávidíme len preto, že sa nedokážeme pozerať na ich vlastnú skazu.

„ To nie je pravda, Katka. Prepáč, mám doma syna ako si ty. Keby som ho nenávidela, myslíš, že by som skončila tu, v blázinci? Bohužiaľ, si nedokážete ani len predstaviť, ako veľmi vás milujeme, ako veľmi to bolí, keď sa musíme pozerať na svoje milované deti, ako sa rútia do pekla. Ani len netušíte, aká je tá bezradnosť zničujúca. Šalieme strachom o vás a máme pocit, že je to len a len naša vina, že sme zlyhali na celej čiare. Nenávidíme seba, nie vás, pretože sme vás nedokázali ochrániť. „ – skríkla som zúfalo na Katku a slzy mi zaliali tvár. Odrazu som mala energie dosť. Akoby tie uvoľnené pocity, ktoré zo mňa vytryskli ako chrliaca láva, vytvorili priestor na nový nádych.

Katka prestala plakať. Hodnú chvíľu na mňa pozerala ako na zjavenie.  Vlastne tak na mňa pozerali všetci. Zjavne ich výbuch mojich emócií zaskočil. Zvrtla som sa a chcela som odísť. Aj chuť na cigaretu ma v tom hneve prešla. Áno, bola som nahnevaná. Nahromadená zlosť z vlastnej bezmocnosti zo mňa vychŕlila sama od seba. Hnev a strach sú tie najsilnejšie energie vo vesmíre, takže som v tej chvíli bola ako nadopovaná energiou. Aj na cigaretu som zabudla.

„ Teta Janka, počkajte. „ – zastavila ma Katka.

„ Takto som nad tým nikdy nepremýšľala. Asi máte pravdu. Asi som mamke zničila život. „

„ Asi áno, Katka, ale stále to môžeš zmeniť, kým žiješ. Čaká na to. Tvoja mama si to zaslúži a ty tiež. Vieš, matky nikdy neprestanú dúfať, že ich deti nakoniec predsa len nájdu tú správnu cestu. Keby sme nedúfali, všetky by sme boli buď tu, v blázinci alebo na cintoríne. „

Podišla som k nej, objala ju a šepla som jej do ucha :

„ Neplač. Radšej porozmýšľaj nad tým, čo som povedala. Musím si ísť ľahnúť. Za chvíľu dostanem infúziu, ale ak sa budeš potrebovať porozprávať, kľudne príď za mnou. Budem rada. „

Pohladila som ju ešte po vlasoch a vrátila som sa do izby. Sestrička už na mňa čakala s pripravenou infúziou.

„ Tak poďte, Janka. Vpustíme vám trochu života do žíl. „ – privítala ma s úsmevom na tvári.