Založ si blog

Ako sa v blázinci nezblázniť – 19. kapitola

Otrava kyslíkom

Konečne som mohla zo seba zhodiť ten príšerný, erárny mundúr, ktorý mal už svoje dobré roky dávno za sebou. Dokonca mi vrátili všetky osobné veci. Nie žeby ich bolo veľa, vlastne som so sebou nemala skoro nič, ale ten pocit, že ste opäť človek a nie nebezpečný blázon, bol na nezaplatenie. Je zvláštne ako nám niekedy k pocitu spokojnosti postačí čo i len vlastné oblečenie. A to som netušila, že keď boli za mnou moje deti, priniesli mi okrem sladkostí a kávy aj pyžamko, župan, vlastnú osušku. Všetko krásne mäkkučké a voňavučké.

„ Marek, zober pani Janke túto veľkú tašku, nech sa s ňou nemusí sama naťahovať. „ – ozvala sa sestrička a podávala Marekovi veľkú cestovnú tašku.

Poznala som ju veľmi dobre. Bola naozaj moja. Nechápala som však, odkiaľ sa tam vzala. Pri prijatí do liečebne bol celý môj majetok len to, čo som v ten deň mala oblečené a telefón. Nič viac nič menej. Na koľajnice si človek, rozhodnutý umrieť, neberie nič. Veď na čo aj. Jediné, čo ma vtedy napadlo vziať si so sebou bol mobil. Chcela som ešte pred koncom deťom vysvetliť moje rozhodnutie a poprosiť ich o odpustenie. Bizarný nápad, viem, ale zúfalí ľudia robia zúfalé veci.

„ Odkiaľ sa tu vzala tá taška? „ – skríkla som prekvapene.

„ Priniesli ju vaše deti, keď tu boli. Tu je zoznam vecí. Môžete si skontrolovať, či je tam všetko. „ – odpovedala sestrička s úsmevom na tvári.

Mne sa však kontrola robiť nechcela. Bola som rada, že sa konečne dostanem na čerstvý vzduch. Tak veľmi mi chýbal pobyt vonku, hoci aj v areáli blázinca. V bežnom živote si absolútne neuvedomujeme tie najzákladnejšie a zároveň najdôležitejšie potreby. Berieme ich ako samozrejmosť. Uvedomíme si to až vtedy, keď sú nám odopreté.

„ Netreba. Verím vám. Veď, na čo by vám aj boli veci nejakého blázna. „ – zažartovala som.

„ Nemám rada slovo blázon a vy by ste ho tiež nemali používať. U nás máme pacientov rovnako ako kdekoľvek inde v nemocniciach. „ – zamračila sa sestrička.

Radšej som už nič nehovorila. Slušne som sa poďakovala, pozdravila a odišla som spolu s Marekom na otvorené oddelenie. Keď sme tam dorazili, všade bolo pusto. Nikde ani živej duše. Nerozumela som tomu. Oddelenie predsa nemohlo byť úplne bez pacientov. Moje pocity boli opäť ako v centrifúge. Myslela som na Eriku a jej elektrošoky, na Peťku, na narkomanku Katku, aj na uja Jana, ktorý odmietol protialkoholické liečenie a odišiel hneď po vizite späť do svojho prepitého života. Zároveň som sa desila nových spolupacientov. Aj keď sa to možno z môjho rozprávania nezdá, nadviazať priateľstvo v psychiatrickej liečebni nie je jednoduché. Pacienti majú rôzne diagnózy a poruchy správania, ktoré môžu vzťahy značne komplikovať. Na uzavretom oddelení to bolo v tomto smere oveľa jednoduchšie. Tým, že sme boli separovaní od celého sveta, boli sme na seba odkázaní.

„ Dobrý. Tak tu vám vediem novú ovečku do košiara, dámy, ale pozor na ňu. Je to mamča Janča. Tam dolu v pivnici ju mali za boha, takže si ju pekne opatrujte. „ – vykrikoval Marek hneď od dverí sesterskej izby.

„ Ty s tými srandičkami nikdy neprestaneš, Marek. „ – zašomrala jedna zo setričiek.

„ Samozrejme, že nie. Už keď sme v blázinci, nech je aspoň sranda. Musím padať ale prídem na kontrolu ako sa tu o ňu staráte tak, arak / pozor/! „ – skríkol a už ho nebolo.

„ Z Mareka si nerobte ťažkú hlavu. Je to miestny šašo. Našťastie celkom neškodný. Keď vám pôjdu jeho kecy na nervy, pokojne ho pošlite kade ľahšie. A nestojte medzi tými dverami lebo nám vynesiete spanie. Poďte dnu. Pozrieme, čo si môžete u seba nechať a čo vám uschováme u nás. „ – vyzvala ma sestrička, sediaca za stolom pri počítači.

Mohla mať okolo 40 rokov. Podľa výrazu jej tváre som ju nedokázala odhadnúť. Nezdala sa mi protivná, ale ani láskavosť z nej nesršala. Držala si profesionálny odstup. Neskôr som pochopila prečo. Vošla som dnu a položila som tašku na stôl pod oknom. Podľa pokynov som z nej vyberala jednu vec za druhou. Vzali mi jedine telefón. Odporučili mi však uložiť si cigarety, mala som kúpený celý kartón, a peniaze u nich v sejfe. Mohlo by sa totiž veľmi ľahko stať, žeby som o ne prišla. Izby sa nezamykali, takže mohol ktokoľvek, kedykoľvek, kamkoľvek vstúpiť.

„ Poďte, ubytujem vás. „ – vyzvala ma sestrička po kontrole osobných vecí.

Otvorila dvere hneď na prvej izbe. Boli tam tri postele. Dve boli klasické, nemocničné a tá tretia, mne až príliš dobre známa z uzatvoreného oddelenia, bola obkolesená bezpečnostnou sieťou.

„ Posteľ napravo pod oknom je vaša. Ostatné sú už obsadené. Keď sa vrátia vaše spolubývajúce, dohodnite sa s nimi, kam si v skriniach môžete uložiť svoje veci. „

Samozrejme sa mi ušla klietka. To aby som sa tam necítila tak cudzo. Môžem hrať imaginárny futbal, keď mi bude otupno, pomyslela som si trpko.

„ A kde vlastne všetci sú? „ – nedalo mi.

„ Na povinnej rehabilitácii. Od deviatej ráno do pol dvanástej tam musia ísť všetci povinne. Dobre, už musím ísť po robote, tak sa pekne zabývajte. Obed je o dvanástej. Pokojne sa môžete ísť dovtedy poprechádzať po areáli. Určite vám už čerstvý vzduch chýbal. „ – povedala sestrička a zmizla na chodbe.

Mala pravdu. Potrebovala som kyslík. Taký ozajstný, ktorý človeku vyrazí dych. Len čo odišla, hodila som tašku na posteľ a už ma nebolo. Prvý vdych čerstvého vzduchu mi zastal kdesi na pol ceste do pľúc. Bol chladný október a hneď pred vchodom sa do mňa oprel silný vietor. Nemohol ma však odradiť. Aj keby ma mal uchytiť tajfún, riskla by som to. Po pobyte na uzavretom oddelení nie je nič osviežujúcejšie ako vietor vo vlasoch. Aspoň na chvíľu som mala pocit, že opäť žijem. Okolie bolo naozaj nádherné. Hneď vedľa budovy ma privítalo jazierko. Kŕdeľ divých kačíc si veselo štebotal na hladine. Celé pobrežie lemovali staré vysoké stromy. Presne tam a vtedy som sa do stromov zamilovala. Ich pevné kmene, koruny zapichnuté vysoko v oblakoch so šumom lístia vo vetre mi dodávali neuveriteľnú silu a chuť bojovať. Hneď ako som bola v bezpečnej vzdialenosti, tak aby ma nik nevidel, objala som prvý strom. Nádherný, zdravý, silný dub ma pritiahol ako magnet. Položila som naň svoje roztrasené dlane, hlavu zdvihla dohora a zahľadela som sa do jeho mohutnej, košatej koruny. V tej chvíli sa mi zakrútila hlava. Kolená sa mi podlamovali a strácala som pevnú zem pod nohami. Musela som ten mocný dub pevne objať hoci dĺžka mojich paží na to nestačila.

„ Čo robíš, Dora bláznivá. „ – ozval sa mi spoza chrbta mužský hlas.

Bol to Marek. Skôr ako som stihla zamdlieť, zachytil ma a uložil pod strom. Našťastie som nestratila vedomie úplne.

„ Ty čo robíš? Prenasledoval si ma? Čo vlastne odo mňa chceš? „ – spustila som na neho zmätene.

„ Tak ja paničku zachraňujem, aby si neorýpala ctený noštek o strom a ešte som tu aj za úchyla. No pekne. Bol som si zabehať ale pokojne ťa tu nechám váľať sa pod stromom, keď to tak veľmi chceš. Astala vista, baby. „ – zasmial sa a chystal sa odísť.

„ Počkaj. Tak som to nemyslela. Prepáč. Zakrútila sa mi hlava. Asi z toľkého kyslíka. „ – povedala som kajúcne.

„ Ok. Tak vstávaj hore, princezná, o chvíľu je obed. Ak ho nestihneš, budeš odpadávať aj od hladu. „

Ani to nedopovedal a už ma ťahal za obe ruky na nohy. Obed sme stihli len tak tak.

 

 

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

SR súdy Kuffovci napadnutie farmár POX

Pojednávanie s Kuffovcami bude pokračovať v júli

25.04.2024 13:18

Súdny proces pokračoval výpoveďou ďalšej svedkyne.

Most v Poprade

V Poprade hrozí, že skolabuje doprava. Pomôcť má bezplatná jazda po diaľnici okolo mesta

25.04.2024 12:45

Je to problém, ktorý trápi vodičov v Poprade už roky. Štvorprúdovka vedúca z centra mesta do Kežmarku sa pod železničným mostom zužuje do dvoch pruhov.

polícia

Opitý vodič zdemoloval tri autá, nafúkal takmer 2,7 promile

25.04.2024 12:19

Škodu na vozidlách predbežne vyčíslili na približne 4 200 eur.

Alexander Lukašenko

Rusi takmer nepostupujú, na fronte je pat, je čas na mierové rokovania, vyhlásil Lukašenko

25.04.2024 12:10

Paradoxom Moskvy je, že na mierovú konferenciu odmieta prísť, rokovanie bez jej účasti však označuje za nezmyselné.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 404808x
Priemerná čítanosť článkov: 2188x

Autor blogu

Kategórie