nadnoduse

„Čo človek skúma a vie, to je veda. Čo človek cíti, to je poézia.“ —  Franz Grillparzer

A človek cíti. Aj ten najbiednejší, najjednoduchší. Každý inak, po svojom, na základe genetickej výbavy a odžitých udalostí. Poučiek o tom, čo je a čo už nie je poézia je veľa, rovnako ako je veľa pravidiel jej písania. Striktné dodržiavanie týchto pravidiel je dozaista dôležité, najmä pre kritikov a skvelé recenzie a tiež pre formu, aby to vyzeralo, tak ako má. Podľa môjho skromného úsudku by však mala byť na prvom mieste emócia. Nie preto, že sama formu ešte neovládam na 100 percent, ale preto, lebo podľa mňa by mala poézia zasiahnuť čitateľa ako blesk z jasného neba.

Na základe pozvania som mala včera možnosť odprezentovať svoju tvorbu v Žiline u saleziánov. Jedna staršia dáma pred rokom začula v rádiu moju báseň Stará žobráčka a tak sa do nej zamilovala, že ju túžila počuť z mojich úst. Preto jej priateľka nelenila, vyhľadala si ma na FB a poprosila ma, či by sme jej mohli spoločne tento sen splniť. Nebola som proti. Práve naopak. Nebudem klamať, pohladkalo to moje ego, ale oveľa viac to vo mne pošteklilo moju vyhrotenú empatiu. Niekto by si možno povedal, že sa predsa nebude trepať až do Žiliny kvôli jednej ženičke a jednej jedinej básni, ale pre mňa to bola možnosť splniť niekomu jeho sen, tak prečo nie. Nikdy v živote by ma nenapadlo, že raz niekto bude snívať o tom, aby mohol počuť moju báseň osobne v mojom podaní. Slovo dalo slovo a dohodli sme stretnutie.

V priebehu času však priateľka tejto staršej dámy usúdila, že keď už budem v Žiline, bolo by fajn to využiť na plno. Preto ma poprosila, či by bolo možné urobiť prierez mojou tvorbou a predstaviť ju viacerým ľuďom ako progres nielen mojej tvorby ale aj duše. Samozrejme som súhlasila. Nebolo jednoduché zostaviť básne tak, aby bolo ten progres skutočne cítiť. Som človek chaotik a v poriadku sa strácam, takže podľa toho aj vyzerá celá moja tvorba. Básne mám nesystematicky rozhádzané minimálne v desiatich súboroch. Vždy, keď na mňa príde potreba písať, otvorím prvý súbor a píšem. Neriešim, či tam patrí alebo nie. Veď, keď bude treba, nájdem, čo potrebujem. Aj som našla, len mi to trvalo poriadne dlho. Z toho vyplynulo moje rozhodnutie, že si budem musieť nájsť čas a nejaký systém a zoradiť moje básne do zmysluplných celkov.

Nastal deň D a ja som vycestovala za mojou obdivovateľkou. Musím povedať, že je to celkom iný pocit ako ísť na vlastnú čítačku a tŕpnuť, či vôbec niekto príde. Už som zažila prezentáciu, kde okrem mňa nik nebol. A určite nielen ja. Začínajúci autori poézie to majú v dnešnej dobe veľmi ťažké. Poézia nie je komerčná a nečíta ju každý. Včera to však bolo celkom iné. Vedela som, že okrem mňa tam bude minimálne moja obdivovateľka a jej priateľka. Okrem toho, vôbec nešlo o to, urobiť dieru do sveta, ale potešiť srdce starej ženy.

Na moje veľké prekvapenie prišlo približne 13 – 15 dám, väčšinou v rokoch. Privítali ma ako vzácneho hosťa. Pripravili chlebíčky, upiekli koláče, darovali mi nádhernú kyticu a dychtivo čakali na môj prednes. Teda, na náš prednes, pretože pozývateľka, bývalá recitátorka, prednášala moje básne spolu so mnou, na striedačku. Bolo úžasné sledovať tieto dámy ako hltajú každé naše slovíčko. Hlboké dojatie a slzy v ich očiach sú pre mňa oveľa viac ako skvelé recenzie či bombastické kritiky. Toto je život. Toto je dôvod, pre ktorý som začala písať. Toto je to, čo je v mojom ponímaní skutočná poézia. Zásah zo srdca do srdca, priamo. A čo je pre mňa osobne najdôležitejšie, zásah do sŕdc obyčajných ľudí.

Určite je krásne a vzrušujúce vynímať sa na umeleckej scéne so všetkou tou noblesovou, formou a dodržiavaním pravidiel. Klaniam sa, úprimne až po samú zem, všetkým skutočným básnikom, ktorí majú ten obrovský dar vytŕčať z radu v umeleckom svete. Sú to pre mňa básnici s veľkým B. Možno sa raz aj ja prepracujem k dokonalosti, ktovie. Človek sa predsa učí celý život.

Pre mňa je však momentálne oveľa dôležitejšie niečo celkom iné. Na včerajšej akcii som pochopila to, čo som cítila od samého začiatku. Chcem cez svojou tvorbu oslovovať obyčajných ľudí jazykom, ktorému rozumejú a to sú hlboké emócie v nás. Mnohí ich pred svetom ukrývame pre svoju zraniteľnosť. Odmietame ich preciťovať naplno, aby nás nemali za slabochov a oni sa v nás kopia, kopia a kopia. A keď sa ich nakopí toľko, že sa do nás už jednoducho nezmestia, explodujú ako tlakový hrniec, ktorý nevypúšťa paru. Trpíme na depresie, ťažké úzkosti, panické strachy či sociálne fóbie neuvedomujúc si, že práve potláčané emócie sú často príčinou ich vzniku.

Možno zo mňa nikdy nebude veľký básnik, ale viete čo? Kašlem na to. Kašlem na recenzie aj na bezohľadných kritikov, pretože pre mňa je dôležité byť v kontakte s obyčajnými ľuďmi. Cez moju tvorbu otvárať ich trináste komnaty, aby nad biedou tohto sveta prevažovala ľudskosť.