nadnoduse

Nedeľa

Pamätáš, mami, na naše nedele? Nikdy na ne nezabudnem. Nedeľu som proste milovala. Len čo sme otvorili oči, nahrnuli sme sa, všetky vaše štyri deťúrence, do spálne. Pre tatina to bol povel vyšantiť sa s nami a pre teba chystať raňajky. Čoskoro už po celom byte rozvoniavali párky. Milovala som párky. Mali sme ich vždy v nedeľu. Pamätáš, keď sme sa ťa pýtali, prečo ich máme iba v nedeľu? Vravievala si, že sú drahé a my by sme ich potrebovali ako pre celý regiment, ale nedeľa je nedeľa. Vtedy aj vojaci dostávajú čosi na prilepšenie.

Po raňajkách sme, my deťúrence, sledovali detské programy a ty si sa ďalej zvŕtala v kuchyni. V zime sme okolo desiatej chodili na hokej. Samozrejme bez teba, aby si mohla v kľude navariť nedeľný obed. Dvaja starší bratia boli hokejisti a v nedeľu pred obedom mali vždy zápasy alebo tréningy. Ja s mladším bratom sme ich museli ísť s ocinom povzbudzovať. Vždy vravel, že súrodenci musia držať spolu. A tak sme držali, hoci ma hokej vôbec nebavil. Aspoň že tí hokejisti boli vo výstroji taký fešáci. Keď nebola hokejová sezóna, tak nás zase tatino brával v nedeľu doobeda do lesa. Pri návrate z našich potuliek už rozvoniaval obed aj nedeľný koláč.

Pamätáš, mami, každú nedeľu si piekla koláče? Ja si to pamätám ako dnes. V sobotu si robila buchty, záviny alebo pampúchy a v nedeľu, v nedeľu fajnový koláčik. A vtáčie mlieko. To som neznášala. Bola to mazľavá hmota s nechutnými bielymi hrčami. Nezjedla by som ho asi ani dnes, ale bratia ho zbožňovali. Ja som si však z neho robila zmrzlinu. Svoj prídel v mištičke som šupla do mrazničky a to už bola potom mňamka.

V nedeľu si varila samé dobroty. Také, aké sa cez týždeň nevarili. Napríklad rezne, ale tie som tiež nemala rada. Bolo ich treba poriadne pohrýzť a to sa mne nechcelo. Paradoxne som ale celé minúty prežúvala rezancovú polievku. A ty si sa hnevala. Všetci už mali dojedený celý obed a ja som stále sedela pri polievke, prežúvala rezance a slzy ako hrachy púšťala do taniera. V tom čase som všeobecne odmietala jedlo. Neviem, či to bolo zo zásady, alebo mi naozaj nechutilo. Pamätám si ale, že pri jedle bola vždy na stole vareška. Vareška Maryška. Na jednu stranu si jej namaľovala usmiatu tvár a na druhú zase namosúrenú. Pri jedle bola, samozrejme, otočená tou namosúrenou tvárou. Nikdy som s ňou nedostala po zadku, no aj napriek tomu sme mali pred ňou rešpekt. Dnes by som ju asi mala opäť začať používať. Paradoxne, aby som jedla menej.

Vždy poobede, keď ste si s tatinom spoločne vychutnali kávičku, vyobliekala si nás, tak ako sa na nedeľu patrí a išli sme na prechádzku. V lete sme sa zvykli zastaviť na zmrzlinu. Jadranskú. Bola najlepšia v celom okrese. Stála pri hlavnej ceste, takže rady boli nekonečné. Pamätáš, ty si si dávala citrónovú a ja punčovú. Citrónovú si dával aj tatino. V zime sme na zmrzlinu nechodievali. Zmrzlinári zimovali doma v Juhoslávii a deti v zime zmrzlinu aj tak nesmú. Ochoreli by. Aspoň tak si nám to hovorila a my sme ti verili, lebo mamy vedia všetko.

Cez zimu ste nás brávali na korčule. Joj to bolo utrpenie, kým som sa na starých kvintačkách naučila nôžky prekladať. Dnes už také korčule nájdete asi len v múzeu. Ja som ich mala po mojich bratoch. Všetci štyria, postupne ako sme rástli, sme sa na nich učili korčuľovať a vôbec nám to nevadilo. Práve naopak. Bola som hrdá na to, že môžem nosiť korčule, ktoré patrili môjmu veľkému bratovi.

Dnes je už ale celkom iná doba. Deti chcú mať všetko vlastné a rodičia sa im to snažia dopriať. Nebolo by na tom nič zlé, keby si to deti vedeli vážiť. Deti sú však deti a ak dostanú absolútne všetko po čom ich srdiečka bažia, privyknú si a budú to brať ako samozrejmosť. To by tiež ešte nebolo to najhoršie, veď deti sú deti. Oveľa smutnejšie je, že im ten pocit ostáva až do dospelosti. Od života očakávajú všetko na zlatom podnose a prípadné prehry a pády nedokážu ustáť.

V zime sme sa tiež chodievali sánkovať na kopec. Tam si s nami nechodievala, pretože ti bola stále zima a nemohla si sa pozerať na to, ako sa pri pochabostiach dolámeme. Mamy sú už také. Stále sa strachujú o svoje utešené ratolesti. Chodieval s nami tatino. Keď sme sa ho pýtali, prečo nejdeš aj ty s nami, povedal, že ťa necháme oddychovať. Za ten skvelý obed a úžasný koláčik si si to predsa zaslúžila a my sme neprotestovali. Veď s tatinom bola na kopci fantastická zábava. Domov sme sa vracali celý premočení, umrznutí a vyšantení. A ty si po našom príchode bola vždy akási krajšia, oddýchnutá a spokojná. Ktovie či sú dnes ešte taký tatinovia, ktorí vezmú deťúrence vonku aspoň na tri hodiny, aby si maminy mohli trochu vydýchnuť.

Potom prišlo na rad žehlenie. Pamätáš, mami? Zavreli sme sa v mojej detskej izbe, rozložila si si žehlenie, pustila starý, čiernobiely televízor a naštelovala si program, kde dávali film pre pamätníkov. Milovala som tie filmy aj naše spoločné chvíle. Prádlo pod žehličkou tak nádherne voňalo. Žehlila si úplne všetko. Aj spodné prádlo a ponožky. Dnes to už asi nikto takto nerobí. Ani ja. Ale ty si vravievala, že žehlička zabije aj tie najodolnejšie bacily. Ja som ti pomáhala. Podávala som ti kusy prádla a tie menšie si mi dovolila aj poskladať. A niekedy sme mangľovali. To vtedy, keď sa opralo a vysušilo posteľné prádlo. To bola zábava. Ty si dávala kusy do mangľa a naťahovala ho, aby sa pri mangľovaní neskrčilo a ja som ho zozadu chytala. Tú vôňu čerstvo omangľovaného posteľného prádla cítim ešte aj dnes.

Tiež si rada spomínam na nedeľné chvíle poézie. Pamätáš, mami? Po krásnom dni, pre teba asi aj dosť namáhavom, si si sadla do svojho obľúbeného kresla a všetci sme museli stíchnuť. Bratia sa väčšinou stiahli do detskej izby. Ich poézia nezaujímala, ale ja som sa usadila na gauči a fascinovaná prednesom som ani nedýchala. Milovala si, keď recitovali pán Chudík, pán Machata a najviac Miško Dočolomanský. Pamätám si to ako dnes. Škoda, že v dnešnej televízii už takéto nádherné a zmysluplné programy nemajú miesto. Chýba mi to. Rovnako ako mi chýbajú tie naše nádherné, spoločné nedele a rovnako ako mi chýbaš ty už dlhých 15 rokov.