nadnoduse

Žiadne chcem neexistuje.

Kedy sa sestrička s Peťkou vrátili na izbu netuším. Zaspala som. Je zvláštne, ako dokáže depresia a nervové vypätie človeka vyčerpať. Z ničoho nič sadne na viečka neskutočná ťažoba, energia akoby sa razom odparila z tela a myseľ vypína.

Zobudila som sa na to, ako sa na mňa niekto pozerá. Od malička som na to veľmi háklivá. Otvorila som oči a vedľa mňa na posteli sedela Peťka. Dívala sa na mňa tak uprene, až som sa zľakla.

„ Stalo sa niečo, Peťka. „ – opýtala som sa ospalo.

Peťka sa striasla, ako keby ju smrtka preskočila.

„ Nič, nič sa nestalo. Ja sa len tak na teba pozerám a dávam pozor. Sľúbila som to sestričke. Aj, že budem dobrá som jej sľúbila, takže nemusím byť v bránke. Aj tak keď spíš, tak sa s tebou futbal hrať nedá. „ – zasmiala sa.

Bola ako malé, bezbranné a nesmierne zraniteľné dieťa. V tej chvíli sa vo mne prebudil môj ťažký mamičkovský syndróm – nutkavý potreba o niekoho sa starať. Sadla som si na posteli a silno som ju objala.

„ Poď ku mne, ty moja futbalistka. „ – šepla som jej do ucha.

Zrejme som zachytila jej túžbu po materinskom objatí, pretože sa ku mne pritúlila ako mačiatko a priadla dookola :

„ Mamča Janča, mamča Janča, mamča Janča. „

Prišlo mi to veľmi čudné a nepochopiteľné. V jednej minúte sa na mňa dokázala pozerať, akoby ma nikdy nevidela, pýtať sa ma, ako sa volám a o sekundu ma volala mojim menom. Časom som si v liečebni zvykla na všetko. Pochopila som, že niektoré psychózy, ale aj liečby, dokážu ľudskú myseľ prevrátiť celkom na ruby.

Ako sme sa tak mocne stískali, ja s potrebou rozdávať materinskú lásku a Peťka zas s potrebou ju prijímať, vošla do izby lekárka.

„ Dúfam, že neplačete, dievčence. Zo života sa treba tešiť. Je len jeden. Ako sa cítite? „ – opýtala sa s milým úsmevom na tvári.

„ Dobre. „ – skríkli sme s Peťkou na raz.

„ Vy ste sa na mňa dohodli alebo čo? „ – zasmiala sa lekárka a pokračovala :

„ Peťka, šup na chvíľu do tej tvojej bránky, aby si nedostala gól. Potrebujem pani Janke zmerať tlak a porozprávať sa s ňou. „

Peťka sa presunula na svoju posteľ. Lekárka si prisadla ku mne a šikovným ťahom mi natiahla rukáv na meranie tlaku. Spokojne sa usmiala.

„ Dostali sme ho do normálu, beťára. Zrejme to bolo len z nervového vypätia. Zajtra ráno vás pošleme na veľkú vizitu, takže by sme sa mali na to pripraviť. Porozprávame sa tu alebo zájdeme do ambulancie? „ – spýtala sa ma.

Nevedela som, čo mám povedať. Nechcelo sa mi riešiť moje problémy pred Peťkou a spiacou Erikou, ale Peťkin spýtavý pohľad vo mne vyvolával výčitky.

„ Neviem, môžeme aj tu. Dievčatá mi nevadia. „ – odpovedala som, hoci opak bol pravdou.

Bola to správna voľba. Neistota, kričiaca z Peťkiných očí, zmizla. Bolo vidieť, že jej odľahlo, keď som ju poctila svojou dôverou. Od tej chvíle ma brala ako ozajstnú, milujúcu mamu. Puto, ktoré sa medzi nami nenápadne vytvorilo, bolo ako pevná obruč, ktorá nás v blázinci držala nad vodou. Obe.

„ Idem pozrieť uja Jana. Isto sa už o mňa bojí. Neboj, mamča, teta doktorka je veľmi dobrá. Jej môžeš povedať všetko.“ – povedala Peťka a odišla z izby.

Nestihli sme jej ani poďakovať. V liečebni ma na pacientoch neustále uchvacovalo, že napriek svojej chorobe, posadnutosti, či šialenosti sa z nich nikdy nevytratila tá úplne najzákladnejšia podstata. Šomroš bol vždy šomrošom, nervák nervákom, dobrák dobrákom…..Choroba väčšinou túto podstatu len vystupňovala na maximum. Nikto z nás, ktorí sme sa stretli v liečebni v rovnakom čase, nestratil sám seba úplne.

„ Takže, pani Janka, ako som hovorila, zajtra nás čaká veľká vizita a šanca premiestniť vás na otvorené oddelenie. Najdôležitejšie bude ustáť to psychicky, ale hlavne nepýtať sa domov. Ak pristúpite na liečbu, nebude dôvod držať vás na uzavretom oddelení. „ – povedala doktorka s pohľadom upretým do mojich očí.

Mlčala som. Nevedela som, čo povedať. Chcela som ísť domov. Najradšej by som okamžite ušla za svojimi deťmi. Nemohla som však. Nemohla som kvôli nim, ani kvôli sebe. Môj odchod z liečebne by bol vtedy zároveň odchodom zo života. Našťastie som si to, napriek ťažkej depresii, plne uvedomovala. Najťažšie bolo prijať to v sebe a  rozhodnúť o celom svojom budúcom živote, s dušou rozsekanou na malé triesočky. Tie stavy sa opisujú nesmierne ťažko. Ľudia, ktorí si depresiami prešli, alebo stále prechádzajú, by mi dali určite za pravdu. Pocity prázdna hraničiace so všeobjímajúcou ničotou, vreštiace ticho trhajúce citlivé bubienky duše, žeravé plamene samotného pekla požierajúce aj posledné zvyšky súdnosti, keď jediným vykúpením je posledný vlak na ceste zo života smerom von, do večnosti sa vysvetľujú ťažko. A človek sa predsa musí rozhodnúť nechať ten posledný vlak odísť. Musí ostať stáť na stanici a s pocitom hlbokého smútku, strachu a bezmocnosti sa s ním pohľadom rozlúčiť. Niektoré putá sú však miliónkrát silnejšie ako samotná smrť, a tak spútaná bezhraničnou materinskou láskou som nemala inú možnosť, ako si vybrať život. Aký bude, som si nedovolila ani len tipnúť.

„ No tak, Janka. Budete s liečbou súhlasiť? Sama vidíte, že vo vašom psychickom stave ani inej rozumnej cesty niet. „ – prerušila moje dlhé mlčanie lekárka.

Stále sedela na kraji mojej postele. Vzala mi ruky do svojich jemných, pestovaných dlaní a dodala :

„ Spolu to zvládneme. „

Ležala som v posteli a snažila som sa potláčať slzy. Tentoraz to neboli slzy šialenstva ani totálneho zúfalstva. Neobyčajná ľudskosť tejto lekárky ma dojímala k slzám.

„ Áno, musím sa liečiť.“ – vyšlo zo mňa nakoniec.

„ Nič nemusíte, ale určite by ste to mali chcieť, Janka. Ak niečo musíme, podvedome si k tomu vytvárame negatívny vzťah. Ľudia v depresii by nemali v žiadnom prípade používať slovíčko musím. Je nesmierne demotivujúce. „ – poúčala ma.

„ Ľudia by hlavne nemali byť v depresii, pretože je to peklo. Tiež si myslím, že depresák slovo chcem nepozná a navyše ho nesmierne irituje. Jediné, čo naozaj chce, je ukončiť to trápenie raz a navždy. Takže musím. Musím sa z toho dostať kvôli mojim deťom. „ – povedala som rozladene.

Neznášala som všetky tie múdre poučky o tom, ako by sme mali chcieť. Vytáčalo ma to až do nepríčetna. Nikdy nepochopím, kto toto vymyslel. Najviac ma irituje výraz – musíte chcieť. V tom slovnom spojení je taký neskutočný rozpor toho, čo kladú na piedestál terapií, až mi dvíha žalúdok. V začiatkoch liečby ťažkej depresie proste žiadne chcem neexistuje. Jediné, čo skutočne dokáže zabrať, je nejaký zmysel života a dookola omieľané slovíčko musím. Teda, aby som bola objektívna, takto som to vnímala a stále vnímam ja. Viem však, že mnohí to vnímajú celkom inak. Z toho vyplýva, že liečba depresie je veľmi zložitou záležitosťou. Vždy je nevyhnutné nájsť styčný bod medzi lekárom a pacientom. Keďže pacient a jeho vnímanie je u každého iné, je to ako hľadať v bludisku duše jediný správny východ.

„ V podstate máte pravdu. Ak to lekárom na vizite vysvetlíte takto, určite budete už zajtra na obed na otvorenom oddelení. Ráno, hneď po raňajkách, vám dáme Elenium proti stresu a úzkosti, aby ste to ľahšie zvládli, no a potom sa už budeme stretávať na otvorenom oddelení. Chcete ešte so mnou niečo prebrať? „  – ukončila doktorka náš rozhovor.

Na jej otázku som len pokrútila hlavou. Vstala na odchod, no vo dverách sa ešte otočila :

„ Dali ste mi poriadnu príučku. Budem mať dlho nad čím rozmýšľať. Pekný deň. „