nadnoduse

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a zubatá, tá kosí nemilosrdne hlava nehlava. Pred ňou si nikto nemôže byť ničím istý. Mladý, starý, zdravý, chorý, bohatý či chudobný všetko jedno. Zubatá sa nenechá podplatiť ani uprosiť. Poviete si, aspoň jedna spravodlivosť na tomto svete, ale naozaj? Naozaj je spravodlivá? Prečo potom musia umierať deti? Viem, že sa určite nájde niekto, kto by mi aj na toto dal odpoveď. O.k., beriem, možno je na to nejaké vysvetlenie, lenže, keď už to teda musí byť, prečo musia mnohé z nich umierať v pomalej, ťažkej, bolestivej agónii? Prečo? Ak takto musíme umierať my dospeláci, ktorí už máme čo to za ušami, fajn. Je to trest za naše hriechy, výkupné diablovi za naše duše, aby ich pustil do neba, ale za čo sú trestané deti?

Prečo o tom vlastne píšem? Včera sa ku mne dostal príbeh 13 ročného dievčaťa, Emilky Remčíkovej, ktorá prehrala svoj boj s leukémiou. Takýchto tragických prípadov je, bohužiaľ, neskutočné množstvo. Na Slovensku každoročne pribudne viac než 100 detských onkologických pacientov. Veľmi smutná bilancia.

Emilkin príbeh ma ale zasiahol oveľa viac ako bežné správy či štatistiky úmrtnosti. Zasiahol ma ako blesk z jasného neba priamo do srdca. Pre mňa, matku, ktorá prišla o milované dieťa, hoci za úplne iných okolností, je to stále nesmierne silný, emotívny zážitok. Myslím, že vo mne ostane už navždy. A čím sa tento príbeh líši od množstva iných, rovnako tragických príbehov?

Líši sa veršami, ktoré Emilka písala na smrteľnej posteli pre svojich najbližších. Keď som ich čítala, srdce mi pukalo ako ľady na jar. V jej slovách je ukrytá nielen bolesť, ale predovšetkým všeobjímajúca láska, neochvejná viera, hlboká pokora a obrovská vnútorná sila. 13 ročné umierajúce dievča nám dokázalo v pár veršoch zanechať nesmierne silný, nezabudnuteľný odkaz.

Za čím sa tak neustále pachtíme, čo za preludy naháňame stále? Na druhý svet si nikto z nás nič nevezme a to, čo tu po nás ostane, by malo byť svetu na osoh, nie na škodu. Tak sa aspoň na chvíľku zastavte a prečítajte si Emilkine verše.

Emilka Remčíková

Na rozlúčku

Mala som tu krásny život

vďaka ocko,mamička,

dali ste mi veľa lásky

od malého malička.

Dostala som najhlavnejšie,

čo nám môže život dať.

Netreba mi zlatú kartu,drahé auto,veľký hrad.

Netreba mi ani slávu,

iba lásku stretávať.

Dostala som ozaj všetko a viac mi už netreba.

Na Zemi viac šťastia nie je.

Preto pôjdem do neba.

Vy sa ľúbte bez výčitiek a nebuďte smutní.

Stretneme sa za čas znova.

Za ten,čo je na váš príchod za mnou

nevyhnutný.

Milujem vás aj vždy budem,majte sa tu radi,

mamka,ocko,Andreas rodina a ostatní kamaráti.

Vaša Emilka.

Prosba.

Keď niečo je krásne

chceš to zažiť znova.

A znova.Nech to neskončí.

Nech to šťastie trvá

veľa storočí.

No keď niečo bolí

chceš to zastaviť!

Bolí.Chorý život bolí.

Nenúťte ma žiť.

Doprajte mi, prosím,koniec bolesti.

Už sa do mňa viacej ani nezmestí.

Emilka

Očistec.

Odpusťte moji drahí, že odídem.

Keď príde tá chvíľka

otvorí sa zem.

Do nej pochovajte

démonov aj žiaľ.

Aby v mojej duši

žiadny neostal.

Odpusťte mi, prosím,

že som bola zlá,

že som nevedela,

ako sa žiť má.

Odpustite telu, že síl nemalo

a že nimi na hriech

často plytvalo.

Odpustite drahí, že vám robím žiaľ

Ale moja duša bude letieť v diaľ.

Slobodná a zdravá,

šťastná bez tela

hneď by za vtáčikmi

k nebu letela.

Keď ten čas raz príde,

odpustite mi,

že nemôžem čakať

s vami na Zemi.

Modlime sa spolu,

nech v tom očistci

každý z nás sa láskou

k iným očistí.

Emilka