nadnoduse

Vstaň a choď,
počúvam stále dookola
ako poškriabanú platňu,
vždy keď padnem na kolená.
Nikoho netrápi moja duša ubolená,
veď každý si svoj kríž nesie sám.
No ja mám v hlave ťažký hlavolam
ako vstať, keď polámal mi nohy
koč s nápisom Život.
Keď je mi tak strašne clivo,
až zadúšam sa slzami.
Áno, stále je modré nebo nad nami
a pod nohami pevná zem.
Že svet je nádherný,
aj to viem,
len bolesťou zreťazená
občas už nevládzem vstať.

Zvláštne, že aj tak som po každom
páde vstala.
Hoc cítiac sa zbedačená, malá
nejaká sila ma hnala späť do života.
Na duši pribudla ďalšia stopa
a v hlave otázka:
Ešte koľkokrát mi majster Kat
udelí milosť.
Odpoveď však nepozná ani on sám.

A tak padám,
vstávam,
rúham sa
aj kajám,
a s pokorou si nesiem svoj kríž ďalej.