nadnoduse

Nálepka šialenca

Keď začal dym na fajčiari hustnúť, priamo úmerne s pribúdajúcim počtom fajčiarov, zdvihla som sa na odchod. Štipľavého dymu v očiach som si na uzavretom oddelení užila viac, než by som kedy chcela.

„ Janka, počkaj, prosím ťa. Chcel by som ti niečo ukázať. Veľmi ma zaujíma tvoj názor. „ – ozvalo sa od jedného zo stolov.

Bol to maliar Karol. Aby som ho nemohla odignorovať, postavil sa a zatarasil mi cestu ku dverám. Ja som ale nemala ani najmenšiu chuť sa s kýmkoľvek baviť. Potrebovala som čistý vzduch a to hneď.

„ Prepáčte, pán Karol, možno inokedy. Musím ísť na vzduch. Hneď. „ – povedala som ostrejším hlasom ako som chcela.

Výraz v jeho očiach posmutnel. Neviem, na čo práve myslel, ale do svedomia sa mi z toho pohľadu vryla výčitka. Ten pán mi predsa nič neurobil, len chcel poznať môj názor na niečo, čo bolo pre neho evidentne dôležité a ja som po ňom štekla ako pes.

„ Žiadny pán, Janka. Tu sú páni jedine lekári. My sme len úbohí blázni, na ktorých skúšajú svoje lekárske umenie. Bol by som radšej, keby sme si tykali. Teda, ak s tým nemáš vážny problém. „ – povedal zvláštnym tónom.

Tohoto muža som nedokázala odhadnúť. V očiach mal ukrytý hlboký smútok aj čisté šialenstvo. Chvíľami vo mne vzbudzoval ľútosť a chvíľami zase strach z nepoznaného. Bol viac než nečitateľný. Práve preto vo mne vyvolával prirodzený rešpekt.

„ Pokojne si môžeme tykať ale, prepáč, teraz už pôjdem. Koniec koncov sa budeme stretávať pomerne často, takže sa porozprávame inokedy. „ – odpovedala som mu, obišla som jeho mužnú postavu a odišla som.

Len čo som vyšla na chodbu, už na mňa z dverí sesterskej izby volala sestrička.

„ Pani Janka, poďte sem, prosím.“

Zamierila som teda k nej. Vliekla som sa ako smola, pretože som potrebovala byť sama. Sama so sebou uprostred celej tej absurdity psychiatrickej liečebne.

„ Pôjdete za pani doktorkou. „ – povedala len čo som sa zjavila vo dverách.

„ Áno, viem. O druhej sa mám u vás hlásiť. „ – odpovedala som namrzene.

„ Nie, nie. Pôjdete k nej teraz. Pani doktorka potrebuje o druhej odísť ale ešte pred tým sa chce s vami rozprávať. „

„ Nepočká to teda do zajtra? „ – zašomrala som

„ Zjavne nie, keď si vás dala zavolať. „ – nedala sa odbiť sestrička.

„ Poďte so mnou. No tak, šup, šup. A netvárte sa tak kyslo. Dostali ste najlepšiu lekárku z celej liečebne. Môžete byť rada.“

A tak som neochotne cupitala za sestričkou do ambulancie mojej lekárky. Sestrička mala pravdu. Naozaj bola najlepšia, najprívetivejšia a najempatickejšia v celom blázinci. Mohla som dopadnúť aj horšie. Boli tam totiž aj taký lekári, ktorí nepripúšťali nijakú inú pravdu, než tú svoju.

„ Nech sa páči, sadnite si. „ – oslovila ma, len čo som sa zjavila vo dverách.

Usadila som sa teda v pohodlnom kresle a čakala na otázky, na ktoré som absolútne nemala náladu.

„ Prečo mám z vás pocit, že sa vám na otvorenom oddelení nepáči? „ – opýtala sa milo.

„ Asi preto, že sa mi tu naozaj nepáči. „ – odpovedala som stroho.

„ Ale prečo? Chceli ste predsa z uzavretého oddelenia konečne odísť. Alebo sa mýlim? „

„ Nemýlite sa. Problém je v tom, že som chcela odísť domov, nie sem. Ešte stále som v blázinci, takže nie je dôvod na radosť. Okrem toho tu nikoho nepoznám a tá voľnosť ma desí. Otvorené priestory, odomknuté dvere, žiadne mreže….. Lepšie mi vyhovoval ten mikro svet na uzavretom. Pár ľudí, od ktorých som vedela, čo môžem čakať, presný režim a žiadny únik mi dávali pocit istoty. Tu sa cítim stratená a ohrozená. „

„ Rozumiem, pani Janka. To ale znamená, že na ten blázinec za bránami liečebne nie ste ani zďaleka pripravená. Ak sa tu cítite v ohrození, ako asi by ste sa teraz cítili doma? Uvedomte si, že tam na vás nečakajú len vaše milované deti, ale aj všetky tie problémy, kvôli ktorým ste sa sem dostali. Myslíte si, že by ste ich už dokázali zvládnuť? „

Lekárkine slová vo mne vyvolali paniku. Mala pravdu. Synova drogová závislosť, ťažký vzťah s pubertálnou dcérou a krachujúce manželstvo by ma veľmi rýchlo zložili opäť na lopatky. Cítila som ako ma opúšťajú sily. Túžba byť s mojimi milovanými deťmi, popretkávaná strachom z budúcnosti a mojou duševnou rozorvanosťou, ma privádzali k šialenstvu. Ani neviem ako, odrazu som začala strašne kričať :

„ Na čo som tu? Povedzte, na čo? Na čo ešte vôbec žijem? Som slaboch, nula, nič. Som len odpad, ktorý treba spláchnuť, nič viac! Nedokážem sa postarať o svoje deti. Nedokážem ich ochrániť pred týmto hnusným svetom. Nedokážem si udržať manželstvo. Každému som iba na ťarchu! Tak na čo som tu? „

Pri týchto slovách nešťastného šialenca som vyskočila z kresla a ako zmyslov zbavená som pobehovala po ambulancii. Lekárka tiež vyskočila na rovné nohy. Chcela ma upokojiť. Viac si nepamätám. Prebrala som sa až na izbe, o pár hodín neskôr. Ležala som vo svojej posteli, zatvorená v klietke. Príšerne ma bolela hlava, svet sa so mnou krútil a tá sieť, ktorá ma izolovala od reality, vo mne vyvolávala zdesenie. Absolútne som nerozumela tomu, čo sa dialo. V izbe bola so mnou teta Vierka. Keď zbadala, že ožívam, priskočila k moje posteli.

„ Ty si tomu dala, dievča? Prvý deň na otvorenom a takýto kolaps. Dúfam, že ťa nevrátia na uzavreté, chúďatko moje. Ako ti je? Nepotrebuješ niečo? „ – opýtala sa ma milo.

„ Čo sa stalo? Prečo som v klietke? Ja nechcem byť v klietke? „ – rozplakala som sa.

Vtedy som si prvý krát uvedomila, prečo sa Peťka, Viktorka aj Erika tak hrozne tej klietky báli. Bola zosobnením nášho vlastného šialenstva. Niečo ako právoplatný a nemenný rozsudok, že sme šialené a nebezpečné. Mala som pocit, akoby ma odsúdili na smrť. Nič zlé som neurobila, nikomu som neublížila a predsa mi postavili šibenicu, na ktorej som odvisla.  Ten pocit bol horší ako smrť číhajúca na koľajniciach. Nálepka skutočného šialenca, vytetovaná priamo v mojej duši, ma mátala ešte veľmi dlho. Človek by neveril ako hlboko sa dokáže vryť jediné, skutočné stretnutie s izoláciou v klietke pre bláznov.