nadnoduse

Rozpustím si ťa každé ráno v káve,

vždy, keď prebudím sa práve
z príbehu O tisíc a jednej noci,
v ktorom zavýjali vlci na mesiac
a ty vpíjal si sa do mňa stále viac,
tak ako sa dážď vpíja
do vyprahnutej zeme.

Iba my dvaja smieme
prežiť ten príbeh ešte tisíckrát,
keď na hviezdy budú pozerať
všetky oči sveta.

Natriem si ťa na chlieb každé ráno,
aby mi z viečok neodfúkol vánok
záblesky noci v tvojom objatí.
Na chlebíku sa mi nestratí
tá iskra, ktorou si vo mne zasvietil
a vyplnil svetlom ubolené prázdno.
S tým chlebom padneš až úplne na dno
môjho ja,
v ktorom vyplníme obaja
miesto vyhradené len pre nás dvoch.
Prebúdzať sa budem v tvojich snoch,
tak ako sa ráno prebúdzajú kvety zeme.

Iba my dvaja smieme
prežiť ten príbeh ešte tisíckrát,
keď na hviezdy budú pozerať
všetky oči sveta.