nadnoduse

Včera som sa s tebou rozprávala
a ty si mlčal.
Robil si to vždy, keď si vedel,
žeby ma tvoje slová zaboleli.
Netušil si, že tvoje mlčanie
bolí oveľa viac.
Tichoprázdne myšlienky ti vytekali z očí

a ako v sútoku dvoch riek vplavovali sa priamo do mňa.
Toľko si mi toho chcel povedať,
a predsa si len mlčky stál,
takmer bez dychu,
s tlkotom srdca až kdesi v spánkoch.
Áno, viem,
najviac bolia slová
zaseknuté v srdci.
Ukrývajú hriechy, viny,
no najmä pravdu,
ktorá doráňa tých,
pre ktorých žijeme
aj umierame.
A tak si zaryto prehĺtal myšlienky
a ja som aj tak vedela,
čo ti dušou pretieklo.
Matky to proste vedia,
hoci,
občas by radšej nevedeli.
V noci som sa znova s tebou zhovárala
a ty si mi, tak ako vždy,
len mlčky hľadel do očí
a lámal moju vieru na drobné úlomky.
Áno, viem,
teraz sú už všetky slová zbytočné,
preto ťa prosím aspoň o jedno,
počkaj na mňa tam hore.
Potom si povieme úplne všetko,
bez slov,
bez sĺz,
bez kriku,
len prúdom čistej, nekonečnej lásky,
ktorú ani smrť nezničí.