nadnoduse

Bol podvečer, deň pred štedrým dňom. Celé námestie žiarilo farbami, vzduchom sa niesla omamná vôňa vianočného punču, a od každého stánku sa ozývala nadšená vrava a veselý smiech. Na jednej z opustených, studených lavičiek sedel postarší pán. Hlavu mal sklonenú k zemi, akoby niečo hľadal. Nikto si ho nevšímal, a on bol rád, že má od všetkých pokoj.
“ Ahoj, ujo. Ty si duch Vianoc?“ – ozvalo sa odrazu pred ním asi osemročné dievčatko.
Veselo poskakovalo z nôžky na nôžku a očkami ostro sledovalo postaršieho pána. Ten zdvihol svoj zrak, prísnym pohľadom si dievčatko premeral od hlavy po päty, a nevrlým hlasom ho okríkol:
„Daj pokoj, krpaňa! Hybaj si otca, mater hľadať!“
„Ja nemám ocka, ani mamičku.“ – zašepkalo dievčatko smutným hlasom.
„Tak to určite! Vari teba jedinú bocian priniesol?“ – vyštekol opäť ten namosúrený pán.
„Priniesla ma mamička, z pôrodnice, ale…Ale už je v nebíčku, aj s ockom. Starká povedala, že keď má pánbožko v nebi málo strážnych anjelov, tak si k sebe povolá tých najlepších ľudí. Ešte povedala, že moja mamička s ockom boli tí najlepší ľudia na svete. Preto museli ísť do neba.“ – povedalo dievčatko ráznym hlasom.
„Dobre, dobre. Tak už teda bež za starkou. Bude mať o teba strach.“ – zašomral jej nasrdený spoločník.
„Pôjdem za chvíľku. Aj tak teraz spí. Vieš, ona je veľmi chorá.“
„To mi je ľúto. Takže ty si tu celkom sama? A čo tu vlastne robíš?“ – opýtal sa muž vľúdnejším hlasom.
„Starká mi dala korunky, aby som išla kúpiť chlebík. Povedala, že nesmiem stratiť ani jeden cent, inak budeme zajtra o hlade. Vieš, starká už nevládze pracovať, tak máme tých koruniek veľmi málo. Ale starká hovorí, že to nevadí, že nepotrebujeme peniažky, ale jedna druhú.“ – zaštebotala veselo.
Mužov pohľad zmäkol a zaleskla sa mu v ňom slza, ktorá sa snažila predrať von cez jeho zatrpknuté srdce.
„A kde máš teda ten chlebík?“ – opýtal sa nežným hlasom.
„Ešte som ho nekúpila. Chcela som vidieť vianočný stromček, lebo my stromček nebudeme mať a…doma mi je smutno. Starká stále spí. Aj ty si dnes smutný, pretože si sám?“
„Vieš, že som nad tým vlastne ani nepremýšľal? Ale asi áno. Je mi samému dosť smutno.“ – odpovedal smutným hlasom.
„Počkaj tu na mňa. Hneď sa vrátim!“ – vykríklo dievčatko a stratilo sa v dave.
Muž ostal sedieť na opustenej lavičke a zmäteným pohľadom ju hľadal v tom vianočnom virvare. Odrazu mal v hlave poriadny guláš. To malé, prostoreké dievčatko odomklo jeho srdce, ktoré bolo celé roky zamknuté na sto západov.
O chvíľu už však stálo opäť pred ním a v drobných rúčkach zvieralo plastový pohárik s horúcim čajom. Prehadzovalo si ho z rúčky do rúčky, lebo jej detská pokožka nezvládala tú horúčosť.
„Juj, aká som len rada, že si ešte tu. Pozri, čo som ti doniesla!“ – štebotala nadšene a podávala mu pohárik s čajom.
„Ty si mi kúpila čaj? Za posledné peniaze? A čo budete zajtra so starkou jesť? Prečo si to urobila? Si veľmi nezodpovedná, vieš to?“ – okríkol ju muž pohoršene.
„Musela som to urobiť. Povedal si, že si smutný. Vieš, starká povedala, že nič to, že nebudeme mať stromček. Dôležité je, aby sa nestratil duch Vianoc, lebo keď sa stratí, tak sa už nikdy nemusí nájsť. Nooo…a to by sme potom už nikdy nemali Vianoce. Ozaj a prečo si celkom sám? Aj tebe všetci umreli?“ – povedalo dievčatko smutným, priškrteným hláskom.
„Som sám, lebo som to tak chcel.“ – odpovedal stroho.
„Chcel? Nerozumiem. Nikto nechce byť predsa sám, a už vôbec nie na Vianoce.“ – nedala sa odbiť.
„Ale ja som to tak chcel. Veľa som pracoval. Veľmi veľa som pracoval, aby mi nikdy nechýbali peniaze, aby som nikdy cez Vianoce nemusel hladovať ako vy. Preto som nemal čas nájsť si ženu, mať deti, mať rodinu. Preto som sám a preto netriem biedu ani na staré kolená.“
„My netrieme žiadnu biedu! Starká povedala, že biedni nie sú tí, ktorí nič nemajú, ale tí, ktorí nikomu nič nedajú, ani len obyčajný úsmev.“ – skríkla nazlostene.
Mužova tvár odrazu zmeravela. Nedokázal sa tomu malému dievčatku pozrieť do očí. V jej slovách bola ukrytá hlboká pravda, ktorá sa zahryzla do jeho svedomia. Nevedel, čo na to povedať, a tak sa snažil odbočiť od témy.
„A čo má horúci čaj a moja smutná nálada spoločné s tým tvojim duchom Vianoc? Myslíš si, že u vás ostane, keď budete o hlade, keďže si namiesto chleba kúpila čaj?“
„Moja mamička ma učila, že ak chceme, aby k nám duch Vianoc prišiel, tak vždy pred Vianocami musíme obdarovať niekoho smutného, slabého alebo chorého. Proste niekoho, kto to potrebuje. A ty si predsa smutný. Sám si mi to povedal. Vieš, ja nechcem, aby od nás duch Vianoc odišiel. Už mi odišla mamička aj ocko, a starká je chorá, a nemáme ani stromček. Tak som chcela, aby aspoň ten duch bol zajtra so mnou, lebo…aj mne je samej veľmi smutno. Ešte kúsok chlebíka doma máme. Ten dám zajtra starkej. Ja vydržím. Som silná a zdravá. A…“ – hlas sa jej zlomil – „A nebudem na Vianoce sama. Budem mať toho ducha. Porozprávam mu všetko. Poviem mu o mamičke, aká bola krásna a dobrá, o ockovi, aký bol šikovný, že dokázal urobiť úplne všetúčko a rád sa so mnou hrával, o starkej, ako ma veľmi ľúbi a že je ťažko chorá. A poviem mu aj o tebe, aký si bol smutný a celkom sám, a že si bol na mňa milý, a aspoň chvíľku sme neboli sami, ani ty, ani ja. Boli sme spolu dvaja, tak ako ja so starkou, keď bola ešte zdravá. Toto všetko mu poviem, aby vedel, ako veľmi ho na štedrý deň potrebujem.“ – dokončila už cez slzy, sklonila hlavu a odišla.
Muž bez rozmýšľania vyskočil na rovné nohy a ponáhľal sa za ňou. Keď vbehla do dverí starého, ošarpaného domu, ešte dlho ostal stáť ako obarený a premýšľal nad všetkým, čo mu to malé, prostoreké dievčatko povedalo.
Na druhý deň ráno, keď nastal štedrý deň, zastalo pri tom ošarpanom dome veľké auto. Vyšiel z neho akýsi mladý muž a zazvonil pri dverách.
„Kto je?“ – ozval sa spoza dverí detský hlások.
„Ujo poštár. Duch Vianoc ti poslal zásielku.“ – odpovedal mladý muž.
Dievčatko otvorilo dvere a prekvapene skríklo:
„Duch Vianoc? Naozaj to bol duch Vianoc?“
„Naozaj. V aute mám pre vás nádherný, vianočný stromček, úžasnú vianočnú večeru, mňamky koláčiky a…,samozrejme, kopu darčekov pre teba a tvoju starkú.“ – povedal poštár veselo.
„Neverím, neverím, neverím!“ – kričalo dievčatko, a pritom šťastne poskakovalo ako rozšantené kozliatko.
„Neveríš? Tak sa poď pozrieť.“ – pobádal ju poštár, a už aj otváral dvere na dodávke.
V tom však dievčatko zvážnelo a srdcervúco sa rozplakalo. Muž pribehol k nej, objal ju a spýtal sa:
„Čo sa deje, maličká? Ty sa netešíš? Prečo plačeš?“
„Pretože…pretože nepríde duch Vianoc.“ – vykoktala zo seba pomedzi vzlyky.
„Ako to, že nepríde? Veď ti predsa poslal krásne Vianoce?“ – nechápal mladý muž.
„Veď práve. Poslal nám Vianoce a išiel k niekomu inému. A ja… Ja dnes ostanem sama. Nechcela som darčeky, ani stromček som nechcela, a ani hladná nie som. Ja som chcela iba,“ – nedopovedala, pretože sa rozplakala ešte viac.
Poštár nechápavo krútil hlavou. Netušil, čo povedať, ako to dievčatko upokojiť. V tom z auta vyskočil postarší pán. Presne ten, ktorý deň predtým dostal horúci čaj od neznámeho dievčatka. Pribehol k nej, vzal ju na ruky a pošepkal jej do ucha:
„Neplač, maličká, tvoj duch Vianoc je tu. Postavíme stromček, dáme si spoločnú večeru, rozbalíme darčeky a potom mi môžeš porozprávať úplne všetko. Budem ťa počúvať dovtedy, kým sladko zaspíš únavou.“
Dievčatko sa mu pozrelo priamo do očí, pohladilo ho po sivých vlasoch a pošeplo mu do ucha:
„Vedela som, že mamička aj starká by mi nikdy neklamali. Ďakujem.“
„To ja ďakujem tebe, srdiečko. Šťastné a veselé.“