Pre seba nechcem nič, drahý Pane. Nech sa tvoja vôľa stane, len, prosím, neber matkám deti. Ja viem, že aj v nebi slnko svieti ale v každej matke zhasína, keď príde o dcéru, keď príde o syna. Pre seba nechcem nič, drahý Bože, no viem, že sila tvoja všetko zmôže, preto ťa prosím, netrhaj matkám srdce z hrude. Ja viem, deťom v nebi dobre bude, ale matka bez srdca už nikdy […]

Smrť nie je zlá. Nie je ani dobrá. Ona proste iba je, Od prvého nádychu absurdne všadeprítomná ako slnko nad nami. Jediná skutočná istota, jediná sto percentná pravda a predsa často tak nezmyselná, nepochopiteľná, neprijateľná. Viem, každý začiatok má koniec, nekonečno nie je dané človeku, ale prečo nezáleží aspoň na veku, alebo na počte ťažkých vín? Smrť […]

Lichôtky, úsmevy, vrúcne slová. Pretvárka, ktorá egoizmus schová pred svetom. A Pán už odmietol sa na to z hora prizerať. Nie, to nie on je kat, Bezcitnými katmi ste si sami, keď zakladáte smiešne klany falošných úsmevov a slov. Človek už dávno zabudol, čo do srdca mu vložil Pán. Lichôtky, úsmevy, vrúcne slová. Pretvárka, ktorá egoizmus schová, aby pribudla rana […]

V suterénoch duší zamykáte človečinu a city vo vás hynú, hynú, hynú, len aby ste necítili vinu, či iné neduhy. A pritom farby od dúhy sú stále také krásne. Nuž, čo hľadáte vlastne, čo má ešte pre vás cenu, keď máte dušu vyholenú až na kožu? Modlitby nič nezmôžu, nepreniknú do hlbočiny, ak nebudete trochu iní, ľudia s vôňou človečiny, ktorá neodsúdi, […]

V prievane tvojich slov strácam súvislosti. Vravíš, že všetko je presne tak ako má byť, no ja darmo hľadám niť, darmo skúšam nájsť zmysel tvojich slov. Vari si zabudol, čo sa stalo? Nie, nebolo toho málo, bolo toho na jeden život priveľa. Viem, poslal si mi nejedného priateľa, ktorý ma ťahal zo dna, ale naozaj som nebola hodna tvojho odpustenia? Vravíš, že ma len […]

V preplnenom vagóne s názvom Život vdychujem zvyšky nášho svedomia. Sú všade. Narvané v tlačenici ľudských prehreškov sa s chlípnou rozkošou obtierajú o moje bezbranné Ja schúlené v kúte. Vzduch hustne a žalúdok odmieta poslušnosť. Dvíha sa až kamsi k nebesiam, aby vyvrátil všetky zvyšky ľudskej sebeckosti, ktoré nikdy nestrávim. V preplnenom vagóne mi zvyšky […]

Na čo sa tu všetci vlastne hráme? Aký prelud to naháňame stále? Vedieme nezmyselné vojny kto je, či nie je v práve pre absurdné banality života. Bože, ako ľahko nám pýcha hlavy zamotá a život, ten prchavý okamih, nám zatiaľ nenápadne ukrajuje z času. Prečo nechceme vidieť všeobjímajúcu krásu ukrytú v hĺbke duše človeka, ktorá pomaličky preteká v každom z nás. […]

Nie vždy sa život podarí Možno pre slzy nevidím východ slnka ale vidím tvoj úsmev namaľovaný rúžom na tvári, presne taký, aký nám dávali cirkusový klauni. Od ucha k uchu, bez kúska pravdy, ktorý maskoval život ako taký. Možno nevidím slnko, ale vidím mraky, sivé a ťažké v tvojej duši. Čo nikto nevie, ja tuším, za rozmazaným rúžom kríž na tvojich pleciach. […]

Aké ľahké je zničiť človeka, netreba na to žiadnu zbraň. Postačí namieriť prstom naň a pridať poriadnu dávku chili, nech vidia v tebe ľudia milí, obludu nehodnú života. Vyhlásia ťa za zbesilého exota, špinavý pysk, ktorý múti vodu chrabromilom, pritom to oni žijú v tele hnilom a čiernym svedomím svinia tento svet. Kiežby mohli svoj obraz uvidieť v tej čírej […]

Kto prekričí to ticho v nás, ktorým liečime si vyhryzené rany? Kto pohladí ho ako nežná ruka mamy, keď svet nás opäť rozbolí? Kto umlčí to ticho v nás, ktoré z plných pľúc kričí do sveta, že posledná slza dušou preteká a svojim prúdom odnáša nás v diaľ? Kto zastaví to ticho mrazivé, ktoré do nás život vlial?