V krajine tieňov nežijú otroci, spútaní jarmom života. Tam už len ťažká clivota vyhrýza diery do nášho času, ktorý tiká, tiká, tiká. V krajine tieňov už len melódia tichá kolíše spomienky vo svojom náručí a studený mramor zúročí všetky naše viny. Tak skúsme byť aspoň trochu iní skôr , ako zasype nás kopec hliny, nech nemusia sa cítiť vinní tí, ktorí v […]

Vedela som, že raz prídeš, hoci všetci tvrdili, že nie, ale žena proste vie, tá nikdy veriť neprestane, že raz sa aj tak zázrak stane a vyplní jej krehké dlane batôžtek plný života. Vtedy sa jej hlava zamotá, podlomia sa jej kolená. Tá chvíľa pre ňu znamená celučičký svet. Odrazu už žiadnych smútkov niet, už žiadne včera iba dnes. Utíchne búrka, spieva les, […]

Postavená chrbtom k múru bez pásky cez oči, s bolesťou, ktorá všetko zotročí, čakám na výstrel. Tak nabi konečne a dobre mier, nech nečakám pridlho na ranu z milosti. Nabi a strieľaj, nech sa oprostím od všetkých hriechov, ťažkých vín. Nie, o milosť už viac neprosím, ona mi nevráti vytrhnuté srdce z hrude. Tak strieľajte, nech umrie v kľude tá bolesť, ktorá ma […]

V začarovanom kruhu pocitov blúdim ako zatúlaná ovečka. Jeden za druhým sa vo mne mihotajú ako útržky vytrhnutých strán kníh. Tu sa mihla Trojruža, tam starý mních, a ja, stratená v tých obrazoch, hľadám aspoň jeden záchytný bod. Hľadám teba. Tak kde si? Povedz, prečo Ťa neviem nájsť? Azda aj teba premkol mráz v bludisku vlastných pocitov? Vari si sa aj ty ocitol v […]

Vstaň a choď, počúvam stále dookola ako poškriabanú platňu, vždy keď padnem na kolená. Nikoho netrápi moja duša ubolená, veď každý si svoj kríž nesie sám. No ja mám v hlave ťažký hlavolam ako vstať, keď polámal mi nohy koč s nápisom Život. Keď je mi tak strašne clivo, až zadúšam sa slzami. Áno, stále je modré nebo nad nami a pod nohami pevná zem. Že svet je […]

Ako presvedčiť Boha, že mám vieru hoc sa moje topánky na inej ceste derú, než na tej, ktorá vedie do chrámu? Ako ho presvedčiť, že aj keď ma celú dolámu, nestratím v sebe jeho desatoro? Neoblečiem svoju vieru sporo, takmer do naha. Len nech mi, prosím, pán Boh pomáha nestratiť moju ľudskú tvár, hoc nechodím koleniaci pred oltár žobrať o jeho odpustenie. Vina sa aj tak […]

Bol si môj muž a ja tvoja žena v tebe až na dušu obnažená ako bájna nahá Afrodita. A ty, ako socha Dávida až na holú kožu obnažený dal si mi titul tvojej ženy. Však nechali sme čas, nech nás zlomí, putá rozdupali stáda koní, v osamelom tichu ostal každý z nás. Do životov sa nám vkradol mráz, ktorý dychom všetku túžbu zmrazil. Nenašli sme pre našu lásku azyl, […]

Keď ochorie duša, odrazu máš pocit, že si Nula. Absolútne nič na konci všetkého. Mozog zaradí spiatočku. Odrazu to už nie si Ty, ale len hromada odpadu, ktorá páli, bodá a s neznesiteľnou bolesťou za živa požiera všetko, čím si bol. Myšlienky zvrátené dobiedzajú ako osy a ty už ani netušíš kto si. Vlastne nie si. Veď, čo je nula? Všetko sa v tebe obráti na […]

Na ostrí noža balansujem bosá, vždy, keď sa mi zjavíš v snoch, na tvári z očí napadaná rosa nezmyje vinu za nás dvoch. Na ostrí noža spomienky mi krája, sila, čo mocnejšia je ako Boh. Už je len jeden, tam kde boli dvaja, teraz už hriechy nesie za oboch. Na ostrí noža svätská láska bodá, odkrajuje si sústo po súste, rodná krv nie je kalná voda, tak mi tú bolesť […]

Polnočné ticho vzlyky režú, krájajú spánok na kusy, keď hľadíš cez oceľovú mrežu na peklo, ktoré si okúsil. Polnočné vzlyky plazia sa tmou, sťa prízraky noci desivé. V ich hluku praská starý krov, vraždiac všetko, čo je na žive. Polnočné vzlyky spánok budia, požierajú zvyšky mojich snov a tváre odvracajú ľudia pred mojou túžbou jedinou. V polnočných […]