nadnoduse

Pomiluj ma až zajtra, nie dnes, keď je deň zaľúbencov. To by bolo ako kopy vencov na hroboch v deň zosnulých, akoby len z povinnosti, aby sme boli plní cností pred ostrým zrakom suseda. Nie, takejto božej lásky nám netreba, pomilujme sa až zajtra úplne, celkom zdarma bez príkras. Vezmeš si ma tak ako si ma berie čas, ktorý sa nepýta, či som sa vyspala do sýta, proste […]

Sme tu, aj nie sme. Žijeme aj umierame. Sme živí a predsa mŕtvi skôr, ako vydýchneme naposledy. Och, aký trápny paradox. A stále nemáme dosť sklamaní či poloprávd. Ťaháme to ďalej, ako koník s klapkami na očiach. Vyhovárame sa na vlastný strach zo života. Sme tu aj nie sme. Kde je pravda ukrytá, a kde lož??? Len ma, prosím, Pane nepolož na oltár tvojich snov. […]

Namiesto čaju si v šálke vylúhujem sny. Každé ráno jeden, keď ešte s privretými viečkami vstúpim do nového dňa. Pohodlne sa usadím v starom kresle, a tak ako si angličan vychutnáva čaj, vychutnám si zvyšky noci utopené v šálke. Nie, ešte nezažnem svetlo, aby mi zo stola nezmietlo tvoju príchuť na dne pohára. Dovolím, nech vo mne dohára vôňa našej lásky v […]

A na konci už len Amen a nevypovedaná prosba o odpustenie, poletujúca kdesi v ovzduší. Koniec, ktorý nikto z nás netuší, hoc od narodenia ako Damoklov meč nad nami visí. No až keď sa zbiehať začnú krysy, zacítime v blízkosti pach smrti. Chamtivou rukou si vezme, čo jej patrí odjakživa, a na konci už len Amen a nevypovedaná prosba o odpustenie, poletujúca kdesi […]

Ležiac na vyšetrovacom stole som odrazu pocítila ako mi oči vytláča z hlavy. Nie obrazne. Do slova a do písmena som mala odrazu v hlave taký obrovský tlak, až mi očné buľvy vychádzalo z jamôk. Endoskop, zasunutý kdesi na polceste do žalúdka, opakovane vyvolával dáviaci reflex, ktorý statočne odčerpával posledné zvyšky kyslíka v mojom mozgu. Najväčšou absurditou […]

V mrazivom tichu decembrového rána sa moja duša sklátila k zemi, ako keď starý strom zvalí víchrica. Vyvrátené korene môjho ja žobrú o zem pod nohami, listy lapajú po dychu a miazga života kreslí v snehu letokruhy mojej existencie. V ušiach mi doznieva ozvena pádu vlastnej duše. Už ma nikto nespasí. Nedá sa presadiť starý strom do novej zeme. Nedá sa mu späť do žíl […]

Údajne je samovražda jeden z najhorších, smrteľných hriechov. Vziať si sám život, ktorý nám milostivý Boh dal, je cesta večného zatratenia. Aj kvôli tomuto nie som veriaca v pravom zmysle slova. Aké ľahké je niekoho odsúdiť k večnému zatrateniu a pritom nemať ani potuchy o tom, čím si takýto človek prechádza. Kto nezažil, nikdy nepochopí. Nedá sa pochopiť […]

Mozog v plameňoch, duša posadnutá, myšlienky cudzie, sny desivé, a kdesi na konci šialenstva Ja. Kedy som celkom zošalela? Presne vtedy, keď jeho tvár popolavobiela, s očami bez života a čerňou na perách, zburcovala vo mne strach. Závan smrti vznášal sa sťa zlovestný mrak, srdce bilo ako na poplach a v hlave len jediné, výkrik, “ Bože, prosím, nie!!!! “ Neskoro. Smrť […]

Národ má vždy takých panovníkov, akých si zaslúži – povedal ktosi, už neviem kto, ale nemýlil sa. Náš slovenský národ presne vystihuje scéna z filmu Pacho hybský zbojník. “ Len si udrite, pán veľkomožný. Tu si udrite. “ Čo viac k tomu dodať. Nesledujem politiku ale nedá sa tomu vyhnúť, hoci TV nezapínam a správy na nete nečítam. Milióny zvestí, xy blogov, […]

Otvor mi dušu a ja ti do nej vložím kúsok tej mojej, nech vieš akú má príchuť. Pozvi ma dnu a zacítiš jej vôňu, budeš ju môcť celú do seba vdýchnuť. Budeš si ma môcť prečítať celučičkú, celú, rozochvenú, bázlivú, milujúcu,smelú. Otvor mi dušu svoju, nech viem, ako práve tá tvoja chutí, akú má vôňu ráno po vzlietnutí keď rozospatými […]