nadnoduse

V suterénoch duší zamykáte človečinu a city vo vás hynú, hynú, hynú, len aby ste necítili vinu, či iné neduhy. A pritom farby od dúhy sú stále také krásne. Nuž, čo hľadáte vlastne, čo má ešte pre vás cenu, keď máte dušu vyholenú až na kožu? Modlitby nič nezmôžu, nepreniknú do hlbočiny, ak nebudete trochu iní, ľudia s vôňou človečiny, ktorá neodsúdi, […]

V prievane tvojich slov strácam súvislosti. Vravíš, že všetko je presne tak ako má byť, no ja darmo hľadám niť, darmo skúšam nájsť zmysel tvojich slov. Vari si zabudol, čo sa stalo? Nie, nebolo toho málo, bolo toho na jeden život priveľa. Viem, poslal si mi nejedného priateľa, ktorý ma ťahal zo dna, ale naozaj som nebola hodna tvojho odpustenia? Vravíš, že ma len […]

V preplnenom vagóne s názvom Život vdychujem zvyšky nášho svedomia. Sú všade. Narvané v tlačenici ľudských prehreškov sa s chlípnou rozkošou obtierajú o moje bezbranné Ja schúlené v kúte. Vzduch hustne a žalúdok odmieta poslušnosť. Dvíha sa až kamsi k nebesiam, aby vyvrátil všetky zvyšky ľudskej sebeckosti, ktoré nikdy nestrávim. V preplnenom vagóne mi zvyšky […]

Na čo sa tu všetci vlastne hráme? Aký prelud to naháňame stále? Vedieme nezmyselné vojny kto je, či nie je v práve pre absurdné banality života. Bože, ako ľahko nám pýcha hlavy zamotá a život, ten prchavý okamih, nám zatiaľ nenápadne ukrajuje z času. Prečo nechceme vidieť všeobjímajúcu krásu ukrytú v hĺbke duše človeka, ktorá pomaličky preteká v každom z nás. […]

Nie vždy sa život podarí Možno pre slzy nevidím východ slnka ale vidím tvoj úsmev namaľovaný rúžom na tvári, presne taký, aký nám dávali cirkusový klauni. Od ucha k uchu, bez kúska pravdy, ktorý maskoval život ako taký. Možno nevidím slnko, ale vidím mraky, sivé a ťažké v tvojej duši. Čo nikto nevie, ja tuším, za rozmazaným rúžom kríž na tvojich pleciach. […]

Aké ľahké je zničiť človeka, netreba na to žiadnu zbraň. Postačí namieriť prstom naň a pridať poriadnu dávku chili, nech vidia v tebe ľudia milí, obludu nehodnú života. Vyhlásia ťa za zbesilého exota, špinavý pysk, ktorý múti vodu chrabromilom, pritom to oni žijú v tele hnilom a čiernym svedomím svinia tento svet. Kiežby mohli svoj obraz uvidieť v tej čírej […]

Kto prekričí to ticho v nás, ktorým liečime si vyhryzené rany? Kto pohladí ho ako nežná ruka mamy, keď svet nás opäť rozbolí? Kto umlčí to ticho v nás, ktoré z plných pľúc kričí do sveta, že posledná slza dušou preteká a svojim prúdom odnáša nás v diaľ? Kto zastaví to ticho mrazivé, ktoré do nás život vlial?

„ Ty si fakt strašný blázon. Najprv exploduješ, potom skolabuješ, hneď na to si ideš na prechádzku do parku a to všetko v priebehu dvoch hodín. Čo nás s tebou čaká teraz, mamča Janča? „ – vychrlila na mňa Hela. „ Prepáčte, potrebovala som čerstvý vzduch. Je toho tu na mňa akosi priveľa. A áno, Helka, som blázon. Práve preto som tu. „ – odpovedala som jej […]

Keby si mohol prísť z neba, pozvala by som ťa na pizzu. Presne na tú s morskými príšerkami, ktorú si si vždy objednal a potom si zjedol tú moju, Quatro formagi a smial si sa. Smial si sa tak z chuti a od srdca ako si to vedel iba ty. Pozvala by som ťa na kolotoč. Na ten najextrémnejší, ktorý si tak veľmi miloval. Krútila by som sa s tebou s neprekonateľným strachom, vrieskala […]

Pýtala som sa svojho vymysleného boha: „ Prečo? Prečo práve ja? Prečo takto? „ Odpovedal mi veľmi krátko: „ A prečo nie? Vari si iné razenie? Azda si práve ty čosi viac? „ Mal pravdu, Tak už len tupo hľadím na mesiac a radšej sa ho nepýtam prečo, koľkokrát ešte, ani kam.