nadnoduse

Elektrošoky

Z veľkej vizity som odchádzala so sklonenou hlavou, sklamaná sama zo seba. Veľmi sklamaná. Môj psychický kolaps pred lekármi bol dôkazom toho, že v divočine za bránami liečebne nie som schopná prežiť. Cítila som sa doslova ako blázon, nula, nič. Na chodbe uzavretého oddelenia som stretla ošetrovateľa, ktorý viezol na vozíku omámenú Viktorku.

„ Ahoj Viktorka. „ – pristavila som sa pri nich, aby som ju mohla aspoň trochu povzbudiť. Ošetrovateľ zastal.

„ Nevníma vás. Je nadopovaná liekmi. Akurát ju veziem na elektrošoky. Chúďa žena. Nechápem, ako môžu ešte stále používať tieto stredoveké, mučiace metódy. Najradšej by som tých doktorov dal pozatvárať do basy a každý deň do nich púšťal tú elektriku. „ – povedal rozčúlene.

Ostala som ako obarená. Nešlo mi do hlavy, ako sa môže ošetrovateľ na psychiatrii takto správať. Z jeho slov som vycítila, že tie elekrošoky sú niečo príšerné, neznesiteľné a desivé. Mala som strach, strach o Viktorku, Peťku, Eriku, uja Jana aj sama o seba. Všetci sme sa neplánovane ocitli na mieste, kde pacientov mučili ako v stredoveku. Z desivých myšlienok ma vytrhol ženský hlas :

„ Marek ! Koľkokrát ti mám opakovať, aby si mi nestrašil pacientov? Ak sa to bude ešte raz opakovať, postarám sa o to, aby si mal mesiac zatrhnuté vychádzky! A padaj! Už vás čakajú. „ – skríkol prísne na muža, ktorého som pokladala za ošetrovateľa.

Keď žena v bielom plášti zbadala môj nechápavý pohľad, chytila ma priateľsky okolo pliec a milo sa mi prihovorila :

„ Predpokladám, že vy ste tá pani Janka, ktorá k nám včera ráno prišla a o ktorej si už štebocú aj vrabce na dvore. Odprevadím vás na izbu, ak dovolíte. „

„ Bodaj by neštebotali, keď som ostatným pri príchode pripomínala šľapku a na vizite som sa zosypala ako domček z karát. Bude Viktorka v poriadku? A kto bol ten muž? „ – odpovedala som s rezignáciou v hlase.

„ Tak po prvé, reči pacientov absolútne neriešte. Každý tu má svoju diagnózu a svoj vlastný, skreslený pohľad na realitu. Keby som mala brať všetko, čo tu vidím a počujem smrteľne vážne, tak by mi už ani tie elektorošoky nepomohli. No a po druhé, na tej vizite ste sa vôbec nezosypali, práve naopak. Napriek vašej túžbe po návrate k deťom a nie práve najlepšiemu psychickému stavu ste sa dokázali rozhodnúť múdro a triezvo. Klobúk dolu pred vami. Na pána primára to urobilo veľký dojem. „ – snažila sa ma upokojiť.

„ Odkiaľ viete, čo bolo na vizite? Veď len teraz odtiaľ idem? „ – povedala som začudovane.

„ Už som bola informovaná. Teda, aby som bola presná, informovala som sa o vás. „ – povedala s úsmevom na tvári a pokračovala :

„ Momentálne som vaša ošetrujúca lekárka a zrejme aj ostanem, ak ovšem nebudete trvať na zmene lekára. „

Táto informácia vzbudila vo mne zdesenie.

„ Chcete tým povedať, že ostávam na uzavretom oddelení natrvalo? „ – spýtala som sa priškrteným hlasom.

„ Natrvalo? Preboha, to teda určite nie! „ – zasmiala sa.

„ Samozrejme, že nie natrvalo. Bohužiaľ, ešte to tu budete musieť chvíľu vydržať, ale sľubujem vám, že sa spolu dobre pripravíme na veľkú vizitu, ktorá bude v stredu a hneď po nej vás presunieme na otvorené oddelenie. Máte moje čestné slovo. „ – dodala.

Držiac ma stále okolo pliec vošla do mojej izby. Viktorkina posteľ zívala prázdnotou. Predstava, že do nej práve púšťajú elektrinu bola príšerná. Sadla som si na posteľ a slzy sa mi tlačili do očí. Opäť bolo toho na mňa priveľa. Lekárka si vzala stoličku, postavila si ju presne oproti mne a pohodlne sa usadila.

„ Nebude vám vadiť, keď sa trochu porozprávame? „ – opýtala sa priateľsky.

Vadilo mi to. Nepoznala som ju a hovoriť o sebe som nemala ani najmenšiu chuť. Nikdy som o sebe nehovorila, s nikým. Možno práve to bola moja najväčšia chyba. Vždy som všetko držala v sebe ako v trezore, až kým v mojej duši nevznikol pretlak emócií. Ten následne spôsobil prudkú explóziu celého môjho vnútra. Trvalo mi veľmi dlho, kým som to pochopila.

„ Kto bol ten muž, ktorý viezol Viktorku? Na ošetrovateľa mal dosť neprístojné reči. „ – snažila som sa vyhnúť rozhovoru o mne.

„ Myslíte Mareka? „ – zasmiala sa – „ Marek nie je žiadny ošetrovateľ. Chlapci z odvykačky k nám chodia na výpomoc v rámci psychoterapie. Od deviatej ráno až do dvanástej umývajú chodby, izby, záchody, sprchy, proste všetko a tiež pomáhajú s prevozom alebo doprovodom pacientov. Služby si striedajú, prípadne ich dostávajú ako trest za nedodržanie interných predpisov. Voláme ich aj vtedy, keď potrebujeme pomôcť s ťažko fyzicky zvládnuteľným pacientom. Sú celkom fajn. Nemusíte sa ich báť. Nebezpečných pacientov máme v uzamknutom pavilóne C pod prísnym dozorom. Tí sa vonku nedostanú. Nechceli by ste mi povedať niečo o sebe? „

Odrazu sa dvere rozleteli dokorán. Ako prvé vošlo do izby transportné lehátko, na ktorom ležala Viktorka a za ním, tlačiac ho pred sebou vošiel Marek. Lekárka vyskočila na rovné nohy, aby mu pomohla presunúť pacientku na posteľ.

„ Nechajte tak, pani doktorka. Som mocný chlap, zvládnem to. Hádam ma len nechcete dostať do hanby. Veď by to zničilo môj gentlemanský image. „ – povedal muž v civile s bielym plášťom na sebe a hlasno sa zasmial.

V tej chvíli už Viktorka ležala v posteli. Marek ju preložil tak ľahúčko, akoby bola beztiažová. Ešte prehodil s lekárkou pár žartovných slov a odišiel. Doktorka sa otočila smerom ku mne :

„ Nebojte sa, Viktorka bude pokojná ako baránok. Ešte si trochu pospí. Keď sa preberie, môže byť zmätená a nemusí vás spoznať. To je bežný stav po elektrošokoch. Netrvá však dlho. Každopádne by mali byť jej ataky oveľa miernejšie. Po viacerom opakovaní elektrokonvulzívnej terapie by mali úplne vymiznúť. Nie je to mučenie, ako skonštatoval Marek. Robíme to v celkovej anestézii, takže pacient nič necíti. „

Nezmohla som sa na slovo, len som mlčky pozorovala Viktorkinu klietku. Ani v tom najhoršom sne by ma nenapadlo, že budem svedkom liečebných metód na psychiatrii. Bolo to šialené. Hoci vysvetlenie ohľadom elektoršokov znelo vierohodne, stále vo mne vzbudzovali hrôzu. Doktorka pozrela na hodinky a skríkla :

„ Fíha, takmer som na niečo zabudla. Prepáčte, ale už musím ísť. Ak by bol s Viktorkou nejaký problém, zavolajte, prosím sestričku a ak by ste sa chceli porozprávať, službu mám až do zajtra večera, takže stačí povedať. Ale ja vás určite ešte prídem pozrieť. „

Zvrtla sa a odišla. Hodila som sa na posteľ a tak ako vždy, rozplakala som sa. Po lícach mi stekali slzy zúfalstva. Predstava, že budem musieť stráviť ešte minimálne dva dni na uzavretom oddelení, bola príšerná. Mala som tam už síce Peťku, Eriku, bláznivú Viktorku, aj uja Jana ale pri nich človek nikdy nevedel, čo môže očakávať. Erika s Peťkou mávali záchvaty zúrivosti a po silných liekoch bývali omámené, Viktorka bola väčšinu času celkom mimo a uja Jana katovali ťažké absťáky. Tiež ma nesmierne ubíjalo, že sme nemohli chodiť von na čerstvý vzduch. Celé dni sme boli zavretí v pivničných priestoroch uzavretého oddelenia. Ešte aj malé okná boli umiestnené vysoko, takže sa nedalo ani sledovať život tam vonku. Plač ma vyčerpal. Zaspala som na vankúši, rozmočenom od mojich sĺz.

„ Janka, Janka, zobuď sa! „ – zalomcoval mnou ktosi.

Bola to Erika. Vyzerala dosť vystrašene.

„ Čo sa deje? „ – opýtala som sa rozospato.

„ Peťka. Veľmi plače a chce ťa vidieť. „

„ Plače? Čo sa stalo? A prečo neprišla za mnou? „ – nechápala som.

„ Lebo nechce vidieť Viktorku. Poď, prosím. Sama ti povie, čo sa deje. Je to strašné. Tak poď už. „ – nedala sa odbiť Erika.

Situácia vyzerala naozaj naliehavo, nuž som vstala, prehodila som si otrhaný, erárny župan a ponáhľala som sa za Peťkou. Keď sme vošli do ich izby, ležala na posteli s hlavou zarytou vo vankúši, rukami bila do postele, plakala a kričala :

„ Ja to nechcem, nechcem! Prečo ja? „

Sadla som si k nej na posteľ. Začala som jej šúchať chrbát, aby sa upokojila.

„ Tíško, zlatko. Upokoj sa. No tak, už som tu pri tebe. Čo sa stalo? „

„ Mamča Janča, oni mi to chcú robiť. Nedovoľ im to. To nesmú. Povedz im, že to nesmú. „ – skríkla a hodila sa mi okolo krku.

Držala som ju v náručí, netušiac, ako jej pomôcť. Bola taká vydesená, bezbranná až ma z toho chytalo zúfalstvo. Najradšej by som sa rozplakala tiež. Tým by som jej však sotva pomohla, nuž som slzy statočne prehĺtala.

„ Čo ti to vlastne chcú robiť? „ – opýtala som sa po chvíli.

„ Elekrošoky. Zajtra ráno mi chcú dať elektrošoky. „ – vykríkla Peťka zúfalým hlasom a pokračovala :

„ Ja to nechcem. Bojím sa. Oni ma potom zatvoria do klietky. Nechcem ísť do klietky. Ja sa v nej hrozne bojím. „

Nevedela som, čo na to povedať. Takže už je na rade aj Peťka. Ktovie, kedy tam pošlú aj mňa, blyslo mi hlavou.

„ Srdiečko, nemusíš sa báť. Budem tu, keď ťa privezú. Sľubujem. Tú klietku spolu porazíme ako nič. „ – snažila som sa ju utíšiť.

„ Ako ju chceš poraziť? To sa nedá. Oni ma do nej zavrú a ja sa hrozne bojím. Keď som doma neposlúchala, mama ma zatvárala do klietky v pivnici. Niekedy ma tam nechali samú aj celú noc. Vždy som sa od strachu pocikala, tak som potom ešte aj bitku dostala. Ja nechcem byť v klietke. Oni ma tam nesmú zatvoriť. „ – plakala mi ešte stále na pleci.

To, čo mi práve povedala, bolo viac než desivé. Už som pochopila tú hrôzu v jej očiach, keď čo i len začula slovo klietka. Preto za mnou neprišla do izby. Pohľad na Viktorku v klietke, by nezvládla.

„ Keď ťa privezú, budem pri tebe a potom, keď sa zobudíš, budeme sa hrať na futbalistky. Ty budeš akože brankár, ja strelec a klietka bude futbalová bránka. Čo ty na to? „ – skúšala som upútať jej pozornosť.

Podarilo sa mi to. Prestala plakať. Odlepila sa odo mňa, postavila sa do stredu izby, aby dobre videla svoju otvorenú klietku a začala sa smiať.

„ Futbalová bránka. Naozaj vyzerá ako futbalová bránka. Ja budem tá najlepšia brankárka na svete. Uvidíš, nedáš mi ani jeden gól. „ – vykrikovala nadšene.

Hoci mala už 25 rokov, mnohé jej reakcie bývali veľmi detinské. Ťažká tyrania v rodine na jej krehkej duši zanechala hlboké stopy.

Toľko neznesiteľnej vnútornej bolesti, zúfalstva a šialenstva, koľko som mala možnosť vidieť v psychiatrickej liečebni, človek nikdy nikde inde neuvidí. Tam som si vždy znova a znova uvedomovala, že moje vlastné problémy sú, oproti problémom iných, znesiteľné.

„ A budeš mi rozprávať aj rozprávky? Milujem rozprávky, lebo oni sa vždy dobre skončia. Aj tá moja sa raz dobre skončí, však mamča Janča? „ – vytrhla ma z myšlienok.

„ Samozrejme, že áno. Každá rozprávka sa musí skončiť dobre. Inak by to nebola rozprávka. „ – odpovedala som.

Peťka sa na chvíľu zamyslela. Jej pohľad odrazu posmutnel, tvár zvážnela.

„ Chceš počuť tú moju? „ – opýtala sa ma.

„ Samozrejme, srdiečko ale len v prípade, ak mi ju chceš naozaj porozprávať. „

„ Chcem. Si predsa moja mamča ale…..je to veľmi škaredá, smutná a hrôzostrašná rozprávka. Je o malej Peťke, ktorú týrali zlá macocha s odporným otčimom. „ – povedala nesmierne smutným hlasom, až ma z toho pichlo pri srdci.

„ Ak ty zvládneš o tom hovoriť, tak ja to určite zvládnem počúvať, zlatíčko. „ – odpovedala som, no nebola som si istá, či to naozaj zvládnem.

Bolo však jasné, že Peťka cítila potrebu hovoriť o tom, čo všetko doteraz vo svojom živote musela prežiť. Sadla si ku mne na posteľ, chytila ma za ruku a začala rozprávať.