nadnoduse

Vysoký tlak

Bolo veľmi zvláštne sledovať dve krásne, mladé ženy, ktoré vďaka svojim najbližším zošaleli. Keď som ich tak pozorovala, spomenula som si na slová uja Jana – Utrpenie iných robí to naše znesiteľnejším. Aj keď to znie morbídne, mal pravdu. Pri pomyslení na to, čím všetkým si musela prejsť Peťka , Erika alebo Viktorka po strate milovaného dieťaťa, sa mi moje problémy zdali byť, aspoň na chvíľu, malicherné a zvládnuteľné. V hlave som mala odrazu milióny myšlienok. Miešali sa mi v hlave jedna cez druhú ako malta v miešačke. Mihotavé spomienky, tváre mojich detí, záblesky okamihov z blázinca, to všetko pekne na jednej hromade v zapnutej centrifúge. Mala som pocit, že z toho na čisto zošaliem. Začalo mi hučať v ušiach a pred očami som mala niečo ako sekundové záblesky z akčných filmových scén. Odrazu sa mi zahmlelo pred očami. Prebrala som sa na zemi vedľa stoličky. Ako dlho som tam ležala netuším. Stratila som pojem o čase. Cítila som sa zvláštne. Nič ma nebolelo, v ušiach mi už nehučalo, aj tie čudné záblesky pred očami zmizli. Bolo mi fajn. Áno, naozaj mi bolo odrazu dobre. Mala som pocit, že som ľahúčka ako pierko, akoby som sa vznášala ako ranná hmla. Pritom som stále ležala na dlážke. Obzerala som sa okolo seba a nedochádzali mi súvislosti. Zdalo sa mi to ako večnosť. Videla som, ako sa otvorili dvere a dnu nazrel Marek. Keď ma zbadal, skríkol na celú chodbu :

„ Zavolajte sestričku! Hneď! !“

Vletel do izby, schytila ma ako handrovú bábiku a položil ma do prázdnej postele.

„ Nepreháňaš to už s tou vernosťou, mamča Janča? Ležíš si tu na zemi ako verný pes a dozeráš na dievčence? Sme síce v blázinci ale odtiaľ potiaľ, dievčatko. Napi sa vody. „ – šomral podávajúc mi pohár.

Hľadela som na neho ako na prízrak. Absolútne som nerozumela tomu, čo sa okolo mňa deje. Zmätenosť je dosť slabý výraz pre môj vtedajší stav.

„ Čo sa stalo? A ty tu čo robíš, Marek? „ – zvolala sestrička od dverí.

„ Naháňam si dobré bodíky. Práve som vám zachránil pacientku. Keď som sem nazrel, ležala na dlážke a hľadela na mňa ako žaba z prachu. Je poriadne mimo. „ – bránil sa Marek.

„ Janka, ste v poriadku? Vnímate ma? Viete, kde ste? Haloooo. „ – prihovárala sa mi sestrička a snažila sa mi nahmatať pulz.

„ Som v blázinci, však? „ – zareagovala som.

Pomaly som sa dostávala do obrazu. Začala som vnímať, kde som, aj kto sú ľudia okolo mňa. Príšerne sa mi krútila hlava, ale inak som sa už začínala cítiť lepšie.

„ Daj na ňu chvíľu pozor, Marek. Zbehnem pre tlakomer a lekárku. Hlavne nech ostane ležať, aby nespadla. Hneď som späť. „ – povedala sestrička a vybehla z izby.

„ Ak si ma chcela upútať, mamča, nemusela si sa hádzať o zem. Hovorí sa o tebe od chvíle, ako si sem prišla. Ale zas, na druhej strane, možno za tvoju záchranu dostanem dobré bodíky a za ne zase vychádzku, takže díky. Len to nerob často. Mohla by si si ublížiť a tiež predĺžiť si pobyt tu, na uzavretom. „ – žartoval na moju adresu Marek.

„ Máš pocit, že jej pomôžu tvoje blbé kecy? „ ozval sa dievčenský hlas.

Bola to Peťka. Zobudila sa na zmätok, ktorý som spôsobila. Marek jej už však odpovedať nestihol.

„ Odchod, mladý pán. Nezavadzať. Máme tu prácu. „ – ozvala sa doktorka.

„ A čo moje bodíky? „ – nedal sa.

„ O tom sa porozprávame neskôr. A tiež o tom, čo si tu vlastne robil? Tak šup, padáme odtiaľto. „ – zavelila rázne.

„ Čo to tu stvárate, pani Janka? Takto vás na otvorené oddelenie nedostaneme. Čo sa vlastne stalo? „ – otočila svoju pozornosť na mňa.

„ Neviem, pani doktorka. Odrazu mi začalo hučať v hlave, blýskalo sa mi pred očami a potom si už pamätám len to, ako som ležala na dlážke a nevládala som sa ani pohnúť. Strašne sa mi krúti hlava. „ – odpovedala som zmätene.

Sestrička mi zmerala tlak. Mala som ho veľmi vysoký.

„ Mávate problémy s vysokým tlakom? „ – spýtala sa.

„ Neviem, nie. Nemeriavam si tlak. „ koktala som.

„ Dobre. Prešikujeme vás na vašu izbu a dnes ostanete v posteli. Sestrička vám prinesie lieky. Môže to byť len z nervového vypätia. Ak vám však bude tlak aj naďalej skákať hore, pošleme vás na interné. Uvidíme. „ – skonštatovala doktorka.

„ Ona nemôže ísť preč. Ja sa tu sama bojím. Nechcem byť v klietke. Nechajte ju tu, prosím. „ – povedala Peťka cez slzy.

Všetky tri sme sa na ňu pozreli. Ležala v tej svojej klietke schúlená do klbôčka. Bola ako malé dieťa, ktoré sa vydesené trasie pod perinou od strachu. Doktorka sa zamyslela a po hodnej chvíli povedala :

„ Dobre teda, ak bude pani Janka súhlasiť, môže si poležať aj tu. Čo vy na to, Janka? „

Nevedela som, čo mám povedať, pretože mi to bolo jedno. Všetko mi bolo jedno. Peťka, Erika, Viktorka, celý blázinec mi bol ukradnutý.

„ No tak, pani Janka, necháme vás tu, alebo vás preložíme na vašu izbu? „ – opýtala sa doktorka.

„ Mne je to jedno. Pokojne ma tu nechajte. Aj tak sa so mnou všetko krúti. „ – odpovedala som ľahostajne.

„ Dobre teda, tak vás zatiaľ necháme tu. Ak by bol nejaký problém, zazvoňte na sestričku, ale kým sa vám točí hlava, nevstávajte z postele, aby ste náhodou nespadli. „ – otočila sa k Peťke a pokračovala :

„ Necháme pani Janku tu, Peťka, ale nie že budeš robiť krik. Teraz potrebuje hlavne pokoj. Dáš na ňu pozor? „ – potmehúdzky na ňu žmurkla.

„ Dám, dám ale potrebujem cikať a som strašne smädná. A bolí ma hlava. „ – odpovedala Peťka.

„ Poviem sestričke. Zájde s tebou na záchod a dá ti napiť aj niečo na bolesť hlavy. „ – povedala doktorka a odišla z izby.

“ Ako sa voláš? Ja som Peťka. Som tu lebo som vraj veľmi chorá. Môj muž hovorí, že tu ma vyliečia. Aj ty si taká chorá ako ja? “ – ozvalo sa z Peťkinej klietky.

Mala som chuť kričať – Áno, aj ja som šialená, som blázon, všetci sme blázni – ale pohľad na dievčatá zatvorené v klietkach zastavil môj výbuch. Áno, hnevala som sa. Sama na seba za svoj stav, za slabosť, ktorá má dohnala až do blázinca. Chcela som ísť domov starať sa o svoje deti, nie o pološialených bláznov v liečebni. Preto som radšej mlčala. Napriek vlastnej zlosti a úbohosti som nedokázala ublížiť nevinnej, chorej duši.

 „ Ty si asi chorá viac ako ja, však? Ale prečo nie si aj ty v klietke? To nie je fér. „ – nedala mi Peťka pokoj.

Bolo mi do plaču. Nemala som chuť ju počúvať, odpovedať jej, myslieť. Nemala som chuť na nič, len na niekoho strašne nakričať, vypustiť paru a niekomu poriadne nabrýzgať. Presne to som chcela. V tej chvíli som nebola žiadny nebeský posol, spasiteľ, záchranca ale šialenec, ktorý mal potrebu ublížiť, aby umlčal vlastné šialenstvo.

Dnes už chápem, ako niekto dokáže v amoku zabiť človeka. Dokonca rozumiem aj ťažkým psychopatom, ktorých jedinou túžbou je ničiť, trýzniť, ubližovať. Samozrejme, že to v žiadnom prípade neschvaľujem, ale viem veľmi dobre, aký je to pocit, keď človek potrebuje prekričať sám seba, vlastné vnútro, aby umlčal bolesť, z ktorej šalie. Našťastie som sa nezbláznila úplne a kus človečenstva vo mne, napriek všetkému, ostal, takže som nikdy nikomu fyzicky  neublížila.

„ Čo sa deje, dievčatá? „ – opýtala sa sestrička, len čo vošla do izby.

Sadla si ku mne na posteľ a vložila mi pod jazyk tabletku. Potom vzala tlakomer, aby mi skontrolovala tlak.

„ Do kelu, ešte stúpol a srdce vám ide vyskočiť z hrude. Peťka, ty si Janku rozčúlila? Pani doktorka ti predsa jasne povedala, že máš byť po tichu a dávať na ňu pozor. „ – otočila sa na Peťku s výčitkou v hlase.

„ Nič som jej neurobila. Veď povedz, mamča Janča, však som ti nič neurobila? Len som chcela vedieť ako sa volá, ale nechce sa so mnou rozprávať. „ – bránila sa Peťka so slzami v očiach.

V tej chvíli ma všetok hnev prešiel. Prišlo mi jej ľúto.

„ Neplač. Samozrejme, že si mi nič neurobila. Ako by si aj mohla, keď strážiš tú svoju futbalovú bránku. „ – zažartovala som, aby prestala plakať.

„ Ale som ju neustrážila. Aj tak si mi dala gól. „ – zasmiala sa Peťka.

„ Gól? Kedy som ti ja dala gól? Veď som sa tu váľala po zemi. „

„ Však práve vtedy. Veď si spadla, keď si vystrelila loptu ponad sieť. „ – povedala a to už sme sa smiali obe.

Síce nie z plných pľúc ale obom sa nám uľavilo.

„ Dobre, dobre, dievčence, hlavne pokoj. Peťka poď, chcela si ísť na wecko a vy Janka ležať. Keď sa vrátime, ešte raz vám odmeriam tlak, takže pokojne a pomaly zhlboka dýchajte, aby ste sa ukľudnili. „ povedala sestrička, otvorila klietku a spolu s Peťkou odišli.