nadnoduse

Stratiť istoty, pôdu pod nohami, netušiť, čo bude ďalej s nami vyvoláva strach. Odrazu nezaspíš v mäkkých perinách, ani v hrejivom objatí. Rovnováha sa vytratí kamsi do diali a zmätok začína pekne pomaly vpíjať sa do podstaty nášho bytia.

Spolubývajúce Do jedálne som vbehla celá upachtená. Rozhliadla som sa dookola. Nebolo tam preplnené, ale pri každom stole niekto sedel. To ma dosť podráždilo. Chcela som sedieť sama. Nemala som ani najmenšiu chuť niekomu pri obede vykladať kto som, čo som, prečo som, tam kde som. Ešte som sa ani nestihla poriadne zorientovať, už na mňa od stola v kúte mávala akási žena. […]

Boh požičiava svojich anjelov. Nie často, iba občas a tiež nie hocikomu. Nezošle ich do každého domu, no neviem, prečo si vybral aj ten môj. Ach, keby som vedela, že iba požičaný bol, že len na chvíľu sa u nás zastaví, robila by som každý deň oslavy na znak vďaky za tento vzácny dar. A Boh čo požičal, to si aj späť vzal. Odrazu ostalo zvláštne ticho v nás. Bolesť […]

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a zubatá, tá kosí nemilosrdne hlava nehlava. Pred ňou si nikto nemôže byť ničím istý. Mladý, starý, zdravý, chorý, bohatý či chudobný všetko jedno. Zubatá sa nenechá podplatiť ani uprosiť. Poviete si, aspoň jedna spravodlivosť na tomto svete, ale naozaj? Naozaj je spravodlivá? Prečo potom musia umierať deti? Viem, že sa […]

„Čo človek skúma a vie, to je veda. Čo človek cíti, to je poézia.“ — Franz Grillparzer A človek cíti. Aj ten najbiednejší, najjednoduchší. Každý inak, po svojom, na základe genetickej výbavy a odžitých udalostí. Poučiek o tom, čo je a čo už nie je poézia je veľa, rovnako ako je veľa pravidiel jej písania. Striktné dodržiavanie týchto pravidiel je dozaista […]

Otrava kyslíkom Konečne som mohla zo seba zhodiť ten príšerný, erárny mundúr, ktorý mal už svoje dobré roky dávno za sebou. Dokonca mi vrátili všetky osobné veci. Nie žeby ich bolo veľa, vlastne som so sebou nemala skoro nič, ale ten pocit, že ste opäť človek a nie nebezpečný blázon, bol na nezaplatenie. Je zvláštne ako nám niekedy k pocitu spokojnosti postačí čo […]

Keď ho proste miluješ, žiadne prekážky nie sú nezdolaťeľné. Svoje by o tom vedeli dlho rozprávať Maroš Bauer a Vratko Boleslavský z Detvy. A koho, respektíve čo, vlastne tak veľmi milujú? Umenie predsa, vo všetkých jeho odtieňoch, farbách, vôňach… Práve preto, len čo sa v Detve naskytol vhodný priestor, začali si plniť dlhoročný sen o vytvorení miesta […]

Rozlúčka Ráno začalo rovnako ako všetky rána v blázinci. Budíček, teplomer, hygiena, cigareta na fajčiari, o siedmej raňajky. Pri stole chýbala Viktorka. Jej stav po elekrošokoch stále nebol dobrý. Sestrička nás ale upokojila, že už sa to u nej pomaly lepší. Namiesto nej si ku nám prisadla narkomanka Katka. Pri vedľajšom stole sedela pani Margita, žena, ktorej syn zomrel […]

Dostať šéfovskú stoličku je celkom fajn. Človek sa potom cíti docenený, užitočný a mnohokrát, bohužiaľ, aj nesmierne dôležitý. Prvá fáza po zvolení je určite radosť a pocit akéhosi zadosťučinenia. Je to v poriadku. Všetci sa predsa v živote o niečo snažíme a keď sa nám to podarí, tešiť sa je na mieste. V takýchto prípadoch by však mala, po prvej fáze, […]

Vždy ťa niečo raní Zvyšok dňa prebehol bez väčších výkyvov. Peťka mala celý deň výpadky krátkodobej pamäte. Najväčší problém jej robili mená. Tak ako každý deň bol za ňou jej manžel Peter. Keď ho zbadala, odmietla sa s ním stretnúť. Nepoznala ho a bola z toho veľmi zmätená. Pamätala si, že je vydatá, aj to, že má úžasného muža, ale netušila ako sa […]