nadnoduse

Sedím pri posteli umierajúceho človeka, veľmi blízkeho a vzácneho. Držím ho za ruku, pozerám do jeho utrpením vyhasnutých očí a premýšľam nad bizarnosťou všetkých tých žabomyších vojen, v ktorých sa snažíme za každú cenu presadiť jedinú pravdu, samozrejme tú našu. Ľudskosť a empatiu hádžeme do smetí, len aby sme mali pocit vlastnej nezraniteľnosti a […]

Žijeme v demokratickom štáte. Koľké to šťastie. Môžeme si hovoriť, čo len živ chceme, škoda len, že nás nik nepočúva. Dokonca aj cestovať môžeme, kam sa nám zachce, škoda len, že nie je za čo. A umrieť? Umrieť tiež môžeme, ako chceme, škoda len, že nás naše úžasné, demokratické zdravotníctvo nakoniec nechá zdochýnať ako opusteného, prašivého psa v […]

Držím ťa za ruku, ľahúčko ako letný vánok hladím tvoje ubolené telo a jediné, čo ti ešte môžem dať je Láska. Niežeby som viac nemala, dala by som ti aj svoj život, keby, keby premenil tvoju bolesť na radosť, keby ti rozžiaril utrápený pohľad, vlial horúcu krv do tvojich žíl. No môžem už len láskou ovlažiť pár chvíľ, ktoré sú ti ešte dopriate. Zahrám ti hoc […]

Kto si, že ukazuješ prstom a kričíš, že cisár je nahý, hoc na sebe má slušný šat, keď ty bez šiat a ľudský tak malý chceš sa tu na boha hrať. Tak povedz mi, kto si, že súdiš hriechy iných, no nerátaš tie, ktoré si napáchal, s radosťou vyťahuješ z kontajnera špiny, hoc vnútro máš samý bridký kal. Nuž odpovedz mi teraz, ak sa nebojíš, azda si viac ako náš […]

Odrazu sú slová prázdnejšie než vákuum, bez myšlienky, bez významu, bez akéhokoľvek zmyslu. Už nejde o nič, ani o život. Jediné, na čom ešte záleží, je umrieť dôstojne. V prachu utrpenia, ktoré ti vykráda pľúca, sú slová odrazu vzduchoprázdnejšie ako vzduchoprázdno. Môžno ešte Ľúbim ťa a Som tu nesplynuli s večnosťou, keď už nejde o nič, ani o život. […]

Poďme si dvíhať vlastné egá, až celkom hore k nebesám, veď iba to nám k šťastiu treba, nech ľudská pýcha zaplesá. Pochváľme všetko bezdôvodne, len nech sa nám to vráti späť, čo na tom, že to nie je vhodné, ľudskú pýchu predsa nevidieť. Tak podporme sa v našom bytí, veď kritík je tu viac než dosť. Dnes nebudeme predsa skrytí v ulite nebu pre radosť. Nuž, […]

Odrazu sú slová prázdnejšie než vákuum, bez myšlienky, bez významu, bez akéhokoľvek zmyslu. Už nejde o nič, ani o život. Jediné, na čom ešte záleží, je umrieť dôstojne. V prachu utrpenia, ktoré ti vykráda pľúca, sú slová odrazu vzduchoprázdnejšie ako vzduchoprázdno. Môžno ešte Ľúbim ťa a Som tu nesplynuli s večnosťou, keď už nejde o nič, ani o život. […]

Nedeľa Pamätáš, mami, na naše nedele? Nikdy na ne nezabudnem. Nedeľu som proste milovala. Len čo sme otvorili oči, nahrnuli sme sa, všetky vaše štyri deťúrence, do spálne. Pre tatina to bol povel vyšantiť sa s nami a pre teba chystať raňajky. Čoskoro už po celom byte rozvoniavali párky. Milovala som párky. Mali sme ich vždy v nedeľu. Pamätáš, keď sme sa ťa pýtali, […]

Veľké pranie Pamätáš, mami, ako sme vždy v sobotu robievali veľké pranie? Vtedy ešte nemal každý automatickú práčku. Vlastne, o takých práčkach, ako máme doma dnes, sa v tom čase nikomu ani nesnívalo, a tak sa zvyklo prať v práčovniach panelákov. Bola tam veľká, bubnová práčka, rovnako veľká, ak nie väčšia, kameninová kaďa, dve menšie, plechové kade […]

Včera som sa s tebou rozprávala a ty si mlčal. Robil si to vždy, keď si vedel, žeby ma tvoje slová zaboleli. Netušil si, že tvoje mlčanie bolí oveľa viac. Tichoprázdne myšlienky ti vytekali z očí a ako v sútoku dvoch riek vplavovali sa priamo do mňa. Toľko si mi toho chcel povedať, a predsa si len mlčky stál, takmer bez dychu, s tlkotom srdca až kdesi v spánkoch. Áno, […]